Ema

Nemenovaný bloger nedávno vytiahol tému blogovania ako takého, za čo mu buď vďaka. Predovšetkým za upozornenie na český A2 kulturní týdenník venovaný tento raz weblogom a špeciál za linku na text Martina Zoula Pokřivená zrcadla reality. Iste má zmysel pýtať sa, kde nájsť realitu nepokrivenú, ale pre tento prípad si vystačíme s odpoveďou, že ani v tom článku verného zrkadla niet.

Prevádzka weblogu je obdobou ochotníckeho divadla. Javisko je unifikované, kulisy a scenár zostávajú na hercovi. Ako v reálnom živote. Kto chce, hrá svoje blogové divadielko rok-dva a potom to nechá a robí niečo iné. No a čo. Nenormálne je skôr naznačovať, že kto raz začne blogovať, má tak činiť dovtedy, kým do virtuálneho sveta nepodá poslednú správu, že už vidí žiaru tunela na onen svet ... edit, publish, viszlát, v diskusii ma nečakajte.

Najčastejším blogovým úkazom sú monodrámy, v ktorých blogeri vyvrhávajú do virtuality svoje emočné útroby, čo je pohľad spravidla nevábny. No ale máločo je ľudskejšie ako práve tento druh odhaľovania svojho isteže vzácneho emočna. "Som skvelý človek, ale život je kurva, o ľuďoch ani nehovoriac, a preto som nešťastný, psychicky stýraný, kmáše mnou neistota a dokonca som smutný" - to je červená niť, ktorá sa ťahá týmto typom intimít určených na verejnú prezentáciu. Ľudia to majú obvykle radi, lebo cítia súzvuk - aha, aj jeho ten život jeb... oné, ničí. Na tomto festivale pocitových trivialít sa len málokedy nájde výnimka, ktorá sa z pocitových klišé absolútne vymyká - napríklad talent ako Anna Vlčková zo Smeblogov s jej textami plnými archetypálnej ženskosti, ktoré sa tu nebudem pokúšať charakterizovať svojím tupým slovníkom, pretože by som im ublížila.

Iní píšu o svete okolo seba. O práci, o svojich záujmoch.

Niektorí píšu o politike. Ich blogy majú skôr charakter súkromného politologicko-spoločenského časopisu.

Tí, čo sa hrajú na ochotníckych hercov - a tých je najviac - si vytvoria istý okruh divákov. Ľudí, ktorí majú radi ochotnícke divadlo. Každý vie, že herci nehrajú podľa povinného scenára Ťapákovcov, ale scenár si robia sami. Prečo sa potom blogeri pozastavujú - ako sa uvádza v Zoulovom článku - nad tým, že sú na základe svojej blogovej autoštylizácie vnímaní aj offline. (Tak sú vnímaní nakoniec aj tí, čo píšu o politike. Nikto by D-Fensa v pravej identite nepovažoval za Paroubkovho hošana alebo zmrda a on by si to iste ani neprial). Prostredníctvom blogu predsa poskytujú INFORMÁCIE o sebe a sami sú zodpovední za všetko, k čomu to vedie. Nikto ich do toho nenútil, bol to dobrovoľný akt. Že si niekto neuvedomuje dôsledky svojho konania, svojho kvákania o súkromí, jeho vec. Kto mu za to môže, že je blb.

V texte p. Zoulu je tiež nabádanie na networking. Medzi riadkami sa uchechtáva veselá myšlienka, že ak chceš, aby niekto čítal tvoje banality, musíš prebrowsovať banality konkurenčné a zapichnúť do diskusie vlajočku s odkazom na svoj blog. Zas nič iné len to, čo robí drvivá väčšina ľudí aj v reálnom živote. Nadväzujú vzťahy, aby ich niekto napríklad vypočul pri krčmovom stole, pochválil, poľutoval, lenže na oplátku musia vypočuť jeho a tváriť sa, že ich to strašne interesuje. Prípadne niečo poznamenať, ale nie kritické, pretože tak sa networking nerobí.

Autor tiež spomína zodpovednosť za úroveň weblogov. A ja sa pýtam, či nie je naivné žiadať to od ľudí, ktorí sa nenaučili byť zodpovední za svoje slová ani v realite, kde to môže mať ďaleko fatálnejšie dôsledky a aj má. Potom sa beží skučať do blogísku, aký je život prasák a nedajboch, aby niekto v diskusi v rámci spätnej väzby nabádal k sebareflexii. S takým sa nenetworkuje.

A sme pri komentároch k článkom, čiže podstate weblogov. "Komentář by měl být přirozenou součástí komunikace mezi autorem příspěvku a jeho čtenářem, potvrzením, že autorovy myšlenky našly svého adresáta. Dočíst příspěvek do konce, udělat si na věc vlastní názor a nepodělit se o něj s autorem je oproti tomu komunikační faux pas a důkaz čtenářovy bezohlednosti."

Ja teda neviem, ale nepovažujem za bezohľadnosť, že po dočítaní textu na nejakom blogu nenapíšem nič. Buď text považujem za sprostosť nehodnú akejkoľvek reakcie (a teší ma, že iní pristupujú k mojim textom rovnako, ergo mlčia), alebo za dobrý text, ku ktorému nie je čo dodať (trebárs preto, lebo sa mi aktuálne nechce). Najcennejšia je, samozrejme, kritická analýza a vlastné stanovisko. Vyžaduje si to istú intelektuálnu námahu. Je to najvyššia pocta textu i autorovi. Že text stál za úvahu a sformulovanie vlastného názoru. Moja vlastná skúsenosť v pozícii diskutujúceho: štandardnou reakciou autora je, že sa naserie. Že čo mu nejaký anonym tuto čosi vykladá. Tak načo plytvať energiou. 

Celkovo je to s blogovaním ako s posedávaním v krčme s kamarátmi. Ľudia kvákajú, blabla. Niektorí tam chodia popisovať svoje pocity a rozprávať príbehy denne, niektorí občas. Tí, čo tam chodia občas, p.čujú na tých, čo sú tam denne, že či nemajú čo iné na práci. "Si predstav, sú tam DENNE, treba na nich vymyslieť psychiatrickú diagnózu." Síce aj oni by radi denne, ale nedá sa, a tak sa budú pohoršovať nad tými, čo môžu.

Niektorí v tej krčme občas povedia niečo múdre, ale zvyčajne klebetia, ohovárajú, frflú, podľa hladiny vnútorných chemikálií rozprávajú buď srdcervúce príbehy, verbálne plačú a rozplačú aj poslucháčstvo, pretože tento svet stojí v podstate zahovno a rozplakať niekoho nie je žiadne umenie, alebo rozprávajú srandovné príbehy a svoje poslucháčstvo rozosmejú - niekedy aj nechtiac - a tým buď večná sláva, lebo kto rozosmeje čo i len jediného človeka, tomu patrí kráľovstvo nebeské.

Nemenovaný bloger, ktorý na A2 kulturní časopis upozornil, za čo mu ešte raz touto cestou ďakujem, vo svojom článku spomína aj texty, ktoré sú len pre predplatiteľov. Nie som predplatiteľ, a tak budem z nemenovaného blogpostu citovať citát  z článku Adama Zbiejczuka Nová publicistika, nebo nová zpovědnice?:

"Sociální vědy, jak si již dávno povšiml Marshall McLuhan, pohlížejí na nová média vždy „zpětným zrcátkem", z pohledu médií v dané době tradičních. Jejich schopnost reflektovat nebo dokonce předvídat trendy je velmi omezená. Během uplynulých šesti let nastoupily mobily s takovou silou, že dnes si lze život bez nich jen stěží představit. Co znamenaly tyto změny pro společnost, komunikaci, jak se odrážejí na myšlení lidí? Nevíme, dnes totiž ještě stále analyzujeme změny ve společnosti spojené s televizí. Poučí se sociální vědy a začnou si všímat nástupu weblogů dřív, než se stanou samozřejmostí?"

Nebudem komentovať termín "sociální VĚDY", len stručne poznamenám, že termín veda by sa mal užívať tam, kde má opodstatnenie. Každopádne je jasné, že ideové dietky klábosníka McLuhana - toho, čo vymyslel fascinujúce delenie médií na teplé a studené a mala by si ho za to hoci aj in memoriam podať nejaká nadnárodná homosexuálna organizácia - majú problém. Ešte nezanalyzovali vplyv televízie - a hovada ľudia už bežne používajú mobily a weblogy. A niektorí, napríklad ja, dokonca televízne programy prakticky sledovať prestali.

Myslím, že ľudstvu je egál, či si "sociální vědy" začnou weblogů všímat aneb nikoli. Weblogy sú tu, používajú ich milióny ľudí - každý podľa svojho naturelu a na fundované odborné názory tých, ktorí zaspali pri televízii, sa môžu .... veď vieme, čo.