Ema

Stáli sme na chodníku, pani so psom a ja s mačacími konzervami. Pred nami rad nahusto zaparkovaných áut, za plechovým valom úzka cesta na jazdu v oboch smeroch a ďalší rad parkujúcich áut. Platí tam pravidlo pravej ruky a rýchlosť tridsať kilometrov za hodinu. Stačí, aby jeden vodič zazmätkoval a doprava skolabuje. Jeden tak učinil, keď sme sa, venčiaca pani, pes a ja, sunuli domov. Neodhadol zákrutu, zatarasil šrégom cestu, potreboval cúvnuť a už nebolo kam. Zozadu sa tlačili ďalšie autá. Zablokovaní vodiči najskôr trúbili. Potom stiahli okienka a vykrikovali hrubé výrazy. Potom naraz trúbili aj vykrikovali hrubé výrazy. Proste kravál. Pani sa na mňa skleslo pozrela.

- Bývam tu tridsať rokov. Viete, aké boli tieto ulice prázdne?

Neviem. Iné ako úvahy o krásnej minulosti ma zaujalo. Reakcie vodičov. Je mi jasné, že na získanie vodičského preukazu nie sú nutné oslnivé intelektuálne kvality, sama ho vlastním. Na jazdu treba reflexy. Jazda autom - súkromnou jaskyňou často ozdobenou magickými amuletmi "pre šťastie" - rozvíja najprimitívnejšie dispozície, inštinktívne a agresívne správanie. Rozum veľmi netreba. Pred fatalitami zachraňuje inštinktívne zabrzdenie skôr, než vyššie mozgové funkcie řeknou švec. Sotva by ľudia v autách, čo sme na nich pani, pes a ja s údivom hľadeli, aj za iných okolností hulvátili kvôli banálnej chybe iného človeka, ktorá nespôsobila nič iné, len chvíľu čakania. Nakoniec, tiež občas mocne zovriem v hrsti bezpečnostnú páku položenú vedľa sedadla a len neoprýskaný civilizačný nános na dedičstve z doby kamennej mi bráni vyrútiť sa z auta a naložiť drbovi nerešpektujúcemu dopravné predpisy, čo mu čelné sklo unesie, vlastne neunesie. A to mám za normálnych okolností generálny atribút "milá".

Isteže, voľakedy boli ulice bez áut, dokonca úplne. Blázninec odštartovala Fordova Plechová Líza až začiatkom 20. storočia a odvtedy počet áut narástol na súčasných asi 600 miliónov. Síce 1,2 milióna ľudí ročne na cestách uhynie a ďalších 50 miliónov sa zraní (údaje Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 2004), čím dočasne alebo definitívne z premávky vypadne, ale výpadok je promptne doplnený, ľudsky aj technikou. Kritizovať trend automobilizácie sveta sa ale neopláca, lebo akýkoľvek kritický odstup je vyznavačmi kultu áut označený za blasfémiu a skeptik nezdieľajúci nadšenie z kompletne vyasfaltovanej Zeme, po ktorej sa bude každý pohybovať vo vlastnom aute a svet splní kritérium totálnej vyspelosti, je ekofašista, rodný brat islamofašistu a tak s ním bude aj nakladané. Argument o neudržateľnosti niečoho, čo je náročné na priestor a energiu, si môže strčiť za ekofašistický širáčik.

Automobilizmus sa rozšíril pod heslom slobody. Kto už by nechcel byť slobodný. Idem si, kam chcem. Ak nie je na ceste zápcha. So 4x4 môžem ísť aj po roli. Tá voľnosť, tá romantika ... Jo, autá a rozvoj individuálnej slodoby, motor - osloboditeľ. Až mi je divnô, ako mohol vôbec liberálny kapitalizmus 19. storočia naštartovať bez áut. Nebude tá automobilová sloboda len masová mystifikácia?

Na rozdiel od panej so psom bývam v centre mesta krátko. Napriek tomu dokážem posúdiť, ako sa situácia zmršila. Ľudia sú na autách tak závislí, že ich neodstavia niekde na okraji Starého mesta, lebo by museli ísť neslobodne pešo. Vedia, že v 90 percentách prípadov miesto na zaparkovanie nenájdu a keď urobia zopár kolečiek úzkymi ulicami, tak či tak musia auto ustajniť inde, ale budú to skúšať a budú, pri treťom kolečku už s nervami na dranc. Kvantum áut v Starom meste je problém. Dokonca v celej Bratislave. Magistrát o ňom vie a kladie si v tejto oblasti nemalé cílky. Inými slovami, teda slovami zakladateľa výroby pásových automobilov H. Forda, problém vyriešime tým, že mesto opustíme. Božské autá zostanú. 

... alebo prídu za nami aj na vidiek. Okrem parkovísk je treba aj vrakoviská. Foto: Shawn Shawhan

UPDATE - sobotňajšie dopoludnie v Starom meste

Zábery sú nekvalitné, ale nechcela som tam poskakovať s foťákom a nasierať tých ľudí ešte viac ako boli.