Ema

    Tak sa aspoň povráva po starom meste v Damašku, kde stojí Umajjovská, čiže Veľká mešita, nádherné dielo ranoislamskej architektúry. Hociktorý predavač arabského chleba s kvalitou dobre opracovanej jelenice porozkladanej po zemi to potvrdí. "Zíde po tamtom," ukáže prstom na jednen z trojice minaretov trčiacich z mešity. "Preto sa aj volá Ježišov minaret." Človek od prekvapenia zabudne špekulovať, či zaprášenou jelenicou, ktorú hladne drží v rukách, predavač vytrel len chodník pod nohami alebo aj pekáreň. Nakoniec, prach si a v prach sa obrátiš, váž si chlieb svoj každodenný atď.

Gigantická mešita, ktorej hlavná časť pojme sedem tisíc ľudí, bola na vzdialenosť zjedenia jedného priemerného arabského chleba. S jedlom sa tam aj tak nemá vstupovať, aby sa návštevníci od úžasu nepridrhli. Lebo kalifovi Al Validovi, ktorý ju dal začiatkom roku 700 postaviť v eklektickom koptsko-arménsko-perzsko-gréckom štýle (islam vtedy ešte nemal vlastnú vyhranenú architektúru) sa podarilo veľkolepé dielo. Oni boli celkovo tí Umajjovci, čo vládli na Blízkom Východe od roku 661 do roku 750 a potom sa presunuli do španielskej Kordóby, zdatní stavitelia. Aj jeruzalemský Skalný chrám, Kubbal as-Sachra ide na ich vrub.

Damašská Umajjovská mešita, jedna z najväčších a najstarších na svete, má veľmi uvoľnenú, ekumenickú atmosféru. Aj pápež JP II ju navštívil počas svojho turné po Blízkom Východe, aby pomeditoval pri zeleno žiariacej schránke, kde je údajne hlava dekapitovaného Jána Krstiteľa - Jahju Ibn Zakariju. Toho, čo je spolu s Ježišom prorokom islamu.

Ekuména zrejme súvisí s históriou. Mešita nevznikla na zelenej lúke, je pokračovaním miestnej svätostánkovej tradície pod kopcom Kasiun. Podľa archeologických nálezov sa tam za čias Asýrčanov vyskytovala svätyňa boha Addada, božstva dažďa a búrok, ktorý sa transformoval na semitského - aramejského Hadada, Bála. Čiže toho, čo Anatólčania nazývali Tešub, Egypťania Set, Gréci Zeus a Rimania Jupiter. Veď to aj potom, počas rímskej nadvlády, bol Jupiterov chrám. Okolo roku 300, keď sa kresťanstvo stalo rímskym štátnym náboženstvom, dal Theodosius Flavius Jupiterov chrám preonačiť na kresťanský Chrám Jána Krstiteľa.

Neskôr Damasčania úpeli pod jarmom Byzancie a uvítali arabský nájazd. Udial sa tak, že samotní domáci vypudili krutých Byzantíncov, aby otvorili brány islamu. I modlili sa v tých časoch kresťania aj moslimovia na jednom plácku spoločne, ale keď moslimovia nabrali na sile a stali sa väčšinovými, odkúpili od kresťanov ich flek a Al Valíd vybudoval Veľkú mešitu - Džami´Baní Umajja. Tú, čo je tam napriek niekoľkým požiarom a celkovému zubu času podnes deň. 

Mramorové nádvorie s bežným prevádzkovým ruchom.

Fotografia na pamiatku.  "Mohammad s maminkou v Umajjovskej mešite v Damasku." Meste, ktoré sa tak vraj volá podľa aramejského Šumenia vody, ale Mohammad asi šumenie vody v umývacej fontáne za ním nepočul, lebo na nádvorí bol riadny kravál. Ani z neho veľa nerozumel, lebo to bol kravál arabský, kým Mohammad je Peržan. Jeden z členov masívnej výpravy iránskych návštevníkov od najmladších ...

... po najstarších.

Aj dievčatko v sviatočných ružových (!) šatách bolo členkou perzskej výpravy ...

... ale nachádzali sa tam aj nejakí domáci. 

Ďalšie fotografie z Umajjovskej mešity niežeby som nemala, ale neviem ich nájsť. Asi sa stratili pri sťahovaní. Viac o mešite, vrátane fotografie zeleného domčeka s hlavou Jána Krstiteľa je tu.

Keď som sa tam tak pretŕčala hore-dolu po areáli, zastavila ma skupinka ľudí, že esli som zo Sudánu. Preboha. Vyzerám tak? A oni, že ani nie, len že mám presne takej farby hidžáb. Fakt by mi nedošlo, čo všetko sa dá dedukovať z handry na hlave, nositeľky zásadnej informácie.