Ema

 Víno v Lu má farbu jantáru. (Li Po)

 Počas vlády dynastie Čou - 1122 až 256 pred naším letopočtom - bol pravdepodobne zostrojený prvý kompas. (Ponechajme bokom datovanie "pred" a "po" na základe primitívneho mýtu, hoci "pred" by malo byť obdobie, kedy ľudstvo neovládalo písomný záznam.)  V tomto čase položila stará Čína základy vedy. Prístroj na určovanie smeru sa volal č´- nan, ukazovateľ juhu. Číňania zrejme vedeli, že oceľové predmety je možné zmagnetizovať pomocou prírodného magnetu. Čo všetko ďalšie vedeli o elektromagnetizme, základnej sile vesmíru, nevieme.

Záznamy o udivujúcich magnetických vlastnostiach látok pochádzajú aj z antického Grécka. Milétski klenotníci spracovávajúci jantár si všimli, že po leštení handrou priťahuje drobné predmety. Tento mineralizovaný pozostatok živice z prevažne treťohorných stromov bol v tom čase cenným šperkom a po Blízkom Východe a Európe sa dopravoval jantárovou cestou, ktorá viedla aj územím Slovenska. V Grécku sa jantár volal elektron. Plinius vo svojom diele Naturalis historia zaznamenal, že to súviselo s menom Elektor. Tak starí Gréci nazývali boha Slnka Hélia. Na jantár sa toto pomenovanie prenieslo pre jeho farbu a na elektorát pre jeho horúci vzťah k voľbám v Slnečnom štáte.

V stredoveku nastúpila scholastická prírodná filozofia s jej špekuláciami a táraninami. Ak sa niečo na poli vedy udialo, tak nie vďaka, ale napriek vtedajšej vládnucej ideológii. Ľudia, ktorí sa vedeckému bádaniu venovali, sa museli tváriť nenápadne. To bol aj prípad anglického učenca Williama Gilberta, ktorý svoje vedecké bádania skrýval za výkon lekárskeho povolania. Koncom 16. storočia systematicky skúmal elektrické a magnetické javy a vydal prvé skutočne vedecké dielo o magnetizme."Kritériom pravdivosti poznania v prírodných vedách je pokus," mienil Gilbert a držal sa toho.

Svoje mimoriadne dielo O magnete rozdelil Gilbert do šiestich kníh. "Druhá kniha podrobne pojednáva o vlastnostiach guľového magnetu. Ide o model Zeme, na ktorom Gilbert určuje základné pojmy zemského magnetizmu: magnetickú os, póly, magnetické poludníky a rovnobežky. Malý guľový magnet, na ktorom demonštroval javy, ktoré sa vyskytujú na Zemi, nazval terella. Ďalej prišiel k záveru, že každý magnet je obklopený neviditeľnými orbitmi, rozprestierajúcimi sa do všetkých smerov. Tu sa zrejme veľmi priblížil modernému ponímaniu magnetického pola. Magnetická látka vo vnútri týchto orbitov je vystavená silovým účinkom magnetu. Silové účinky chápe ako vzájomné účinky priťahujúcich a priťahovaných telies - to vyjadril označením coitus. Magnet a magnetické látky považuje za elementárnu formu Zeme. V druhej kapitole odbočil od popisovania magnetu a po prvý raz vo vedeckej literatúre popísal jav elektrizácie telies."(x)

Práve Gilbert použil prvý raz slovo electris pre látky, ktoré sa pri trení správajú rovnako ako jantár, čiže dielektriká. Na určovanie electris vymyslel prístroj versorium s otočnou strelkou.

 Keď je reč o jantáre, spomeňme Jantárovú komnatu v Jekaterinskom paláci. Prečo nie.

Súčasná Jantárová komnata je kópiou a bola sprístupnená po troch desaťročiach prác v roku 2003 pri oslavách 300. výročia založenia Sankt Peterburgu. Návštevníkom Cárskeho Sela zo šiestich ton umelecky pojednaného medového kaliningradského jantáru padajú sánky.

Pôvodná Jantárová komnata bola darom Petrovi Veľkému od jeho pruského kamaráta a v Jekaterinskom paláci ju nainštaloval architekt Rastrelli. V roku 1941 toto umelecké dielo z baltského jantáru (ktoré Nemci vnímali ako svoje a boli naň patrične hrdí) pod dohľadom odborníka na jantár Alfreda Rodeho nacisti demontovali, previezli na zámok do Kaliningradu, tam dali dokopy, aby ho čoskoro pred postupujúcou Červenou armádou znova rozobrali a viac sa o osude pôvodnej Jantárovej komnaty (stále) nevie. V roku 1979 sa začalo uvažovať o vytvorení jej kópie na základe jedinej fotografie, ktorá sa zachovala. S veľkým nasadením množstva odborníkov a finančným prispením Ruhrgas AG sa dielo podarilo.

No ale späť k elektromagnetizmu. Jeho filozofické aspekty sa môžu stať predmetom širokej pitvornej diskusie.

(x) Josef Heřman: Od jantaru k tranzistoru, FCC Public 2006