Ema

- Urobím pre teba hocičo, ale toto - toto naozaj nie. Povedal kamarát, keď som ho lákala na film Gejša.

Iste, jemu Michelle Yeoh nepripomína jeho matku z čias jeho detstva - keď som ju videla prvý raz v Tigrovi a drakovi, zostala som úplne omráčená, ani neviem, o čom film bol - a iný dôvod, prečo sa ísť pozrieť ausgerechnet na Gejšu asi nie je. Film našťastie nedosahuje stupiditu filmu Pretty Woman, aneb jak neotesaná kurva z ulice čistou láskou ke štěstí přišla, ale tiež sa nevyhol strašnému romantickému klišé o satisfakcii za príkoria života.

Neviem, do akej miery sú v knihe, predlohe filmu Gejša, zachytené reálie Japonska v doznievajúcom období Tajšó a rozkvete Šówa, keď si Japonsko liečilo komplexy zo Západu vraždenou imperiálnou politikou - nečudo, že Čína kvôli nezabudnutému japonskému barbarstvu v Mandžusku formálne protestovala proti obsadeniu čínskej herečky v hlavnej roli - ale zrejme aj tam sú to len spomienky ženy žijúcej v gejša-ghette, kde sa čas zastavil. "Pamätaj si, Čia, gejša nie je prostitútka. A nie sme ani manželky. Predávame svoje zručnosti, nie svoje telo. Gejša znamená umelkyňa," vysvetľuje Michelle Yeoh ako Mameha svojej maiko - adeptke na gejšu.

Cynickejším sa vybaví Polívkovo "Hérečka? Kurva je to, né hérečka. Ja ji znám, dyť s ňú žiju!", ale Japonsko nie je Valašsko, a tak zostaňme pri tom, že gejša v predtechnických časoch naozaj plnila v Japonsku intelektuálne náročnejšiu zábavnú funkciu. V období, o ktorom pojednáva film, však boli gejše - krížence bonsaju a ikebany - s ich vejárovými tančekmi a kultivovanou konverzáciou udržiavané v prevádzke už iba sentimentom hrdých japonských národovcov - rôznych bohatých Predsedov a Barónov (heh, japonskí baróni).

Napriek tomu sa mi film páčil. Je o ženách, ktoré si na seba samé zarábali, ale najskôr sa museli niečo naučiť. Všetka tá nevraživosť a zákernosť vyplývala z toho, že im šlo o prežitie predsa len o niečo dôstojnejšie ako šlapať chodníky. V boji o holý život nebol priestor na romantické plky. Lebo k biede ako v Rjúnosuke Akutagawovej poviedke Rašómon, kde starena kradla z mŕtvol nahádzaných vo veži Rašómon vlasy pre vlásenkára, aby neuhynula hladom, bolo iba na krok. Pod vežou žiadna záchranná sociálna sieť nebola.

Film sa mi páčil aj preto, že mám rada tradičnú japonskú kultúru s jej citovou odťažitosťou, kde nie sú ľudia, ktorí nepovažujú priamy očný kontakt za samozrejmosť, označení v duchu zmrdimanažérskych školení v lepšom prípade za klamárov, v horšom za poľutovaniahodné obete Aspergerovho syndrómu. Emócie sa v Japonsku premietajú do prírodnej estetiky a v medzi ľuďmi (ešte stále) uvoľňujú viac miesta vzájomnej úcte. Nie je to konfuciánska strojenosť, ktorou je inak Japonsko prelezené skrz-naskrz, ale odraz taoistickej prirodzenosti. Lebo - ako ukazuje realita - kde chýba úcta, tam časom nezostane vôbec nič. Ona síce drží na udze taký bezosporu nádherný cit, akým je explozívna láska, ale zároveň aj jeho dvojča, ktoré s ním ide labka v labke - zžieravú nenávisť.