Ema

Kto iný ako Robert Kagan, poradca americkej vlády v oblasti zahraničnej politiky, blízky spolupracovník Williama Kristola a spoluautor dielka Project for the New American Century spichnutého krátko pred začiatkom poslednej americkej dekády, by si mohol dovoliť napísať politicky nekorektnú knihu o americkej agresivite Nebezpečný národ - zahraničná politika USA 1700-1900, vysmiať sa v nej mýtom, ktoré tvoria kostru americkej ideológie a ešte ju aj dobre predať. 

Netreba ani čítať medzi riadkami, aby bolo zrejmé, že autor knihy, nomádsky Chazar, je na americkú agresivitu hrdý. Zároveň však pociťuje voči americkým "tatíčkom zakladateľom" antipatiu. Pre neho nebol Benjamin Franklin žiadny idealista. Bol sviňa - a historik Kagan to vie vyargumentovať.

Kniha sa vracia až k začiatkom dnešných USA - do obdobia, kedy sa formoval špecifický národ a ktoré sú dôležité pre pochopenie jeho súčasných zločinov. Po bleskovom zábere obrovského územia expandoval tento národ do celého sveta. Predtým však dokonal genocídu na celom jednom kontinetne - a to nie je zanedbateľný poklesok, z ktorého netreba džentlmensky vyvodzovať žiadne závery o skutočnom charaktere tohto žravého národa.

Mýtus o nezúčastnenosti

- Podľa slávnych slov otca puritánov Johna Winthropa bolo cieľom prvých Američanov vybudovať žiariace "mesto na kopci", ktorého príklad mali ostatní nasledovať. Washingtonov Prejav na rozlúčku potvrdil toto izolacionistické jadro americkej zahraničnej politiky, ktoré bráni zahraničným záväzkom a stelesňuje pravú americkú túžbu nezahadzovať sa so skazeným a skazenosť šíriacim okolitým svetom. To je aspoň obecne prijímaný názor. V 17., 18. a 19. storočí však okolie Američanov takto nevnímalo. Ľudia a národy na severoamerickom kontinente, na západnej pologuli a v Európe považovali Američanov za nebezpečných z mnohých dôvodov. Na prvom mieste to bola ich útočná, a ako sa zdalo, neukojiteľná túžba po územiach a rozhodujúcom vplyve. Koncom 20. rokov 19. storočia istý mexický výbor prišiel k záveru, že Američania sú pripravení vtrhnúť k svojim susedom bez akýchkoľvek zábran. Indiánske kmene, od začiatku 17. storočia sústavne zatláčané do vnútra kontinentu, na to mali, pochopiteľne, rovnaký názor. A podobne aj Španieli, Francúzi, Rusi, Briti - tí boli všetci vytláčaní zo svojich území a vodných ciest "početným bojovným a nepokojným americkým obyvateľstvom", ako sa vyjadrovali francúzski diplomati. Agresívna územná rozpínavosť však nebola jedinou vlastnosťou, pre ktorú ostatní videli v mladej americkej republike nebezpečenstvo. Rovnaké alebo ešte väčšie obavy vzbudzovala hrozba americkej revolučnej ideológie a spôsob, ktorým liberálna spoločnosť zameraná na zisk pohlcovala kultúry, na ktoré narazila. Priepasť medzi tým, ako sa videli Američania a ako ich videli iní, pretrvala po celú históriu štátu. Američania sa vždy radi považovali za na seba zameraných a nezúčastnených, ktorí sa len občas z donútenia vydávajú do sveta ... tento obraz samého seba pretrváva bez ohľadu na 400 rokov nepretržitých výbojov a stále sa prehlbujúcej účasti vo svetovom dianí a bez ohľadu na bezpočetné vojny, intervencie a dlhodobé okupácie cudzích krajín. 

Celý americký zázrak odštartovalo 1,5 milióna ľudí s výnimočne agresívnou mentalitou a jeden rozľahlý kontinent, ktorý oplýval nesmiernym prírodným bohatstvom. Tieto štedré nekonečné priestory (niečo, čo si ľudia v stiesnených pomeroch husto zaľudnenej Európy nevedeli ani predstaviť) boli schopné všetkých uživiť, nikto - s výnimkou otrokov - nemusel nikomu slúžiť. Ponúkali toľko príležitostí na osobné obohatenie, že nordická etika "tatíčkov zakladateľov"  tomuto náporu neodolala a hodnoty ako sociálna stabilita, poriadok a sebaovládanie boli vytlačené a nahradené voľnosťou pohybu, rastom a užívaním si. Pre koloniálnu Ameriku nebol typický izolacionizmus a utopické snahy, ale agresívna rozpínavosť, pahltný materializmus a premosťujúca civilizačná ideológia, ktorá to podporovala a ospravedlňovala. Vznikla extenzívna spoločnosť - vznikol neudržateľný stav.

"Idealista" Benjamin Franklin

 - Americké expanzionistické plány sa zrazili s plánmi francúzskymi, avšak Američania vnímali francúzsku reakciu ako nevyprovokovaný agresívny čin, ako snahu obkľúčiť ich kolónie, ba ešte horšie, zatlačiť ich z ich súčasných hraníc. V prospech agresívneho imperiálneho zásahu voči Francúzsku sa najvýrečnejšie a najusilovnejšie vyjadroval Benjamin Franklin. Nabádal predstaviteľov britského impéria, aby využili príležitosť a raz a navždy zlomili francúzsku moc na kontinente a zmocnili sa tejto bohatej koristi. Hlavnou myšlienkou Franklinovej argumentácie bolo, že trvalá expanzia je nevyhnutná pre prežitie kolónií a prenesene aj pre prežitie impéria. Francúzi boli agresívni nepriatelia, hoci nerobili nič iné, len udržiavali súčasný stav. Keď bránili postupu britského osídlenia, kládli neprijateľné prekážky rastu obyvateľstva kolónií. Tvrdil, že "tým nám znemožňujú získanie obživy obrábaním novej pôdy, bránia našim sobášom a obmedzujú rast našej populácie, teda, ak to tak môžem povedať, zabíjajú tisícky našich detí skôr, než sa môžu narodiť."

Aký povedomý argument o rozširovaní Lebensraumu. Keby sme nevedeli, kto ho povedal a kedy, aj by sme sa zmýliť mohli.

Nakoniec však zákonite muselo dôjsť aj k rozporom medzi kolonistami a Britániou. Pravým dôvodom bola nenásytnosť kolonistov.

"Nikto sa nemôže radovať tak úprimne ako ja z podmanenia Kanady. Už dlho som presvedčený, že základy budúcej veľkosti a stability britského impéria sú v Amerike. Aj keď sú, ako už základy bývajú, nízke a málo viditeľné, sú dosť široké a pevné, aby podopreli tú najväčšiu politickú stavbu, akú dosiaľ ľudský rozum vybudoval." B. Franklin

 Nevinniatka zaťahované do cudzích vojen

- Pád Quebecu v roku 1759 bol triumfálnym obratom v dejinách kolónií i celého impéria a tak bol v tej dobe aj vnímaný. Keď reverend Jonathan Mayhew v Bostone kázal nadšeným davom, predstavoval si deň, keď Severná Amerika bude domovom mocného impéria, čo do počtu sotva menšieho než najväčšie v Európe a čo do šťastia neprekonateľného. Kolonisti však ešte neskončili s oslavami, keď sa do popredia dostal rozpor medzi britskými a americkými imperiálnymi záujmami. Po dobytí Quebecu sa začala vo Veľkej Británii debata o tom, či má byť v rámci pripravovanej mierovej zmluvy francúzska Kanada vrátená Francúzsku. V Británii sa ozvali presvedčivé hlasy, medzi nimi William Burke, brat slávnejšieho Edmunda, volajúce po vydaní Kanady späť Francúzsku. Argumentácia bola plná tvrdej kritiky agresivity amerických kolonistov a ich nenásytnej túžby po pôde. Burke presne vystihol ostrý protiklad medzi zásadami rovnováhy a zdržanlivosti, na ktorých sa prinajmenšom teoreticky zakladal európsky poriadok v 18. storočí a prehnane útočnou a, ako sa zdalo, nekonečnou rozpínavosťou vlastnou Angloameričanom. Ak bol ich prístup skutočne "politikou barbarov", potom najvýrečnejším a najodhodlanejším barbarom bol Benjamin Franklin. Tento pensylvánsky kolonista hnevlivo odmietal Burkeho názory. Je síce pravda, priznával, že obsadenie Kanady nebolo pôvodným cieľom vojny. Ale len z toho dôvodu, že britské impérium nemalo na nároky na Kanadu dostatok síl. Teraz, po svojom víťazstve, si to mohlo dovoliť. "Výhody získané počas tejto vojny môžu zväčšiť rozsah našich práv", - čím Franklin myslel práva dobyvateľské.

Po vojne s Francúzskom, ktorá sa viedla prevažne v Severnej Amerike a bola jednoznačne v prospech kolonistov, žiadala Británia od kolonistov, aby uhradili časť obrovských nákladov. Franklin odmietol s tým, že Británia viedla vojnu vo vlastnom záujme. Bol to ten istý Franklin, kto vášnivo vyzýval na dobytie údolia Ohia a Kanady. Bez štipky hanby vyhlásil, že kolonisti nemali na vojne žiadny záujem a boli vždy "oddaní mieru". A tak vznikol obľúbený americký mýtus o sebazaprení a nevinnosti.  Klamstvo zašlo tak ďaleko, že o dve storočia neskôr popredné učebnice americkej zahraničnej politiky uvádzali, že britské impérium strávilo v 17. a 18. storočí desiatky rokov vo vojne a "kolónie za to draho platili." Franklinove klamstvá si žili vlastným životom a utvárali predstavy Američanov o ich samých ako o pasívnych neviniatkach zaťahovaných do cudzích vojen.

Amerika sa od 18. storočia pýšila svojou liberálnosťou, ktorá sa zrodila z obrovskej koristi - jedného celého kontinentu. Ten formoval ľudí spôsobilých k územnej expanzii a osídľovaniu (politicky nekorektne povedané k zotročovaniu) a prenikaniu na cudzie trhy (politicky nekorektne povedané k infiltrácii a rozkladu). Amerika vždy pôsobila ako magnet na chamtivcov, neschopných žiť pokojne a neschopných nechať pokojne žiť iných.

Kniha o zahraničnej politike USA "Nebezpečný národ" sa končí v roku 1900.

Jej pointa: základom politiky USA bola od ich vzniku expanzia. Všetko ostatné je lož.

História pokračuje. A tiež Kaganova práca na ďalšej knihe, tento raz o Amerike 20. storočia zmrzačeného sionistickou ideológiou, kedy si USA založili svoj koloniálny outpost v Palestíne a rozožierajú odtiaľ ako rakovina na ropu bohaté a strategicky významné krajiny.

Možno sa v nej nakoniec dozvieme, ako to bolo naozaj s 11. septembrom, ktorý pažravcom Kaganovho typu poskytol dôvod úderu na Irak a o čo všetko chce USA okradnúť Rusko, ktoré má podľa oficiálnych amerických mienkotvorcov "čoraz menej obyvateľov a príliš veľa surovinových zdrojov."

(Texty v italiku sú z Kaganovej knihy Nebezpečný národ)