Ema

Tentokrát sú to Iránci.

Načo sa tváriť, že nie, nie, keď je aj tak vidno, ako mám Irán rada. Isteže sú to povrchné romantizujúce pocity, výsledok faktu, že počas potĺkania sa po Iráne ausgerechnet v bezstarostnom období - kedy sa dá ľahlo prepadnúť ilúzii, že všetko najhoršie je už odsraté a prispelo to k zocelenosti v ruvačke s drsnosťami života - sa nič nepríjemné nestalo. Lebo veľakrát si človek pre zmenu odnáša z návštevy rôznych kútov sveta pocity blbé a tie krajiny, ani ľudia ako celok na tom v zásade nemajú žiadny podiel. Proste to tak dopadlo a nechce sa mu o tých krajinách hovoriť ani písať. Len útrpne berie na vedomie, že napriek jeho iracionálnemu odporu naďalej existujú a majú ho na háku.

Takže tu je malá galéria Krajiny príjemných ľudí.  

Dietky v meste Šúš v školských uniformách, vrátane hidžábov bielych ako veža hrobky proroka Daniela, miestnej dominanty. Podobne lajdácky ako u tej v strede vyzeral aj môj povinný hidžáb, a tak sme sa na seba s pochopením vyusmievali.

Súrodenci v Hamadáne. Mladá dáma bola kooperatívna, bratovi musela dohovoriť, aby chvíľu posedel, lebo mal na práci čosi iné ako pózovať cudzej tetke. 

Jeden z mračna ajatolláhov v Qome. Iránci ich vo všeobecnosti nemajú príliš v obľube, používajú pre nich posmešné gesto naznačujúce turban okolo hlavy a dlhú bradu a pritom sa tvária sväto. Tento bol liberál či čo, vyhovel prosbe o záber.

Esfahánsky derviš. Dopadlo to, inšallah, ako v tej world´s shortest tale, kde girl asked a darvish "Will you marry me?" The darvish said "NO!". And the girl lived happily ever after and went traveling, had lots of friends, drank martinis, always had a clean house and never had to cook.

Starký z obce kdesi blízko zikkuratu Čhoga Zambíl.

Občan Yazdu pri údržbe vozového parku. Syn si babetu tajne zoberie a pôjde ňou jazdiť na zoroastriánsku Vežu mlčania, ktorá miestnym mladíkom slúži na freestylový motokros. Ale možno im štátne orgány túto zábavu po nedávnom vyhlásení pohrebného areálu za národnú pamiatku zatrhli.  

Obyvatelia iránskych Čičmian - starej rázovitej obce Abyaneh uprostred krásnej prírody. Odlišujú sa nielen používaním starého perzského jazyka dárí, ktorý bol úradnou rečou na panovníckom dvore sásánovcov, ale dámy tiež pestrým oblečením. Abyanehčanky nosia biele veľké šatky s červenými kvietkami a nejavia záujem prispôsobovať sa módnej čiernej vlne, ktorá v krajine zúri, odkedy sa Irán stal islamským. Z tých jabĺčok, čo má starký za sebou v komore, mi trochu odsypal do ruksaku. Občas si kladiem otázku, akým dojmom som asi pôsobila na domácich, keď mali podchvíľou sklon niečím ma obdarúvať. No ale zaobídem sa bez odpovede.

Inak, v Iráne sa mi stala srandovná vec, že keď som sa poflakovala po Nakš-e Rostam so skalnými hrobkami legiend perzskej histórie, zastavila ma veselá výletnícka rodinka, že či si ma môžu odfotografovať. A tak som si mala možnosť odskúšať, aké je to, robiť pred objektívom exotickú opičku.

--------------------------

Poznámka pod čiarou: Fotografie boli pôvodne radené vždy po dvoch vedľa seba a v editore držali formu. Ak sa cestou rozsypali pod seba, nevadí. Teda mne nie:p