Ema

 Z Ridley Scottovho Votrelca boli diváci zdesení. Tak to malo byť. Pre toto hororové mrazenie si Scott vybral HR Gigerovho Votrelca, nie nejaké ťažkopádne hovado typu Godzilla, ale mrštné, viac tušené ako videné zlo známe zo snov. Kto by si bol pomyslel, že Gigerovej arechetypálnej príšere dá K.O. sfilmovaná rozprávočka.

V kumbáli videopožičovne bolo horúco. Aj vonku bolo horúco. A ticho. Len z prútených kresiel krčmy na korze revali ožralí Angláni, povzbudzovali svojho súkmeňovca v trenkách, čo postojačky chlastal pivo. Kým som prešla okolo, stihol dve. V noci iste prispel do rady grcaníc, čo sa tiahnu popri Pálffyho paláci na Panskej okolo Čumila k Hviezdoslavovmu divadlu, kde sa natankované zásoby vyčerpajú. Na ďalší deň síce zostanú len mastné fľaky, duch british swords, lebo mesto z mojich daní ulice od najväčšieho svinstva očistí, ale aj tak môže britská ambasáda mediálne predať britské grcy ako príspevok k pozdvihnutiu postkomunistického regiónu. Pôsobia protialkoholicky a ich chrliči liečia komplexy z übermenschov na Západe.

Typická prázdninová atmosféra, akurát tak na citrónovú šťavu s ľadom a zaliezť do brloha k nejakému filmu.

Kde sme to? ... aha, videopožičovňa. Nemám rada sfilmované knihy, ktoré poznám, spravidla je to sklamanie, bez ktorého sa kľudne zaobídem, ale Harry Potter a ohnivá čaša boli na displeji objednávacej konzoly ausgerechnet vo chvíli, kedy začalo byť dnu úplne neznesiteľne. No čo, iste nebude lepší ako kniha, ale ani horší ako Dogville.

Keby som čítala recenzie, tak by som vedela, že krajan ugrcaných Britov z korza natočil slušné dielo. Lenže recenzie nečítam, lebo sú to obvykle mätúce sprostosti.

Rowlingová šikovne pracuje s tvrdými archetypmi, ale film predčil všetky očakávania. Čítať je predsa len niečo iné ako vidieť.

Ja teda neviem, ako tento rafinovaný thriller zvládli deti, ale každopádne je to frontálny útok na podvedomie. Bleskurýchly drak, visenie vo výške z hlbočinou pod nohami, príšerný podmorský svet a pocit, že človeka niečo ťahá za nohy dolu a archetyp z najtvrdších – labyrint. Živé liany omotávajúce nohy a ťahajúce dieťa do neznáma a čerešňa na šľahačke hrôzy – svišťanie stien labyrintu, ktoré sa zatvárajú a všetko pohlcujú. A keď už si chce divák vydýchnuť, prichádza vrcholná hororová scéna s Voldemortom, keď znehybnený – kto by to tiež nepoznal zo snov – Potter sleduje, ako nahé monštierko v embrionálnej polohe padá do kotla s vriacou vodou, do toho krv a vynára sa archetypálna bytosť s haďou tvárou. A nechýbala ďalší detský strach, perforácia kože ako pri injekcii u lekára. No hrôza.

Harry Potter a ohnivá čaša proste poslali gigerovského votrelca do okresnej ligy. O trápnych akože thrilleroch postavených na hektoliteroch krvi typu Hostel ani nehovoriac. Lebo ich dej je vyfabulovaný, nepravdepodobný, kým strach, ktorý vanie z ohnivej čase, snáď každý pozná. Tušené, nepomenovateľné snové zlo.

Celkovo je harrypotterovská séria obdobou Andersenovej rozprávky o škaredom káčatku, lebo Potter je dengľavý okuliarnatý chlapec, ktorý má sám strach. Žiadny superhero-superman. Film HP a ohnivá čaša to vkusne zdôraznil. Čo v ňom (mne) trochu prekážalo, bola presná geografická lokalizácia dvoch tímov v Trojčarodejníckom turnaji – francúzkeho a bulharského. Asi to nebol vedomý zámer, len podvedomie, ale cez škaredú dvojmetrovú riaditeľku Beauxbatoniek si Rowlingová/Newell vybavili historické účty s obrazom nežnej Francúzky ako šarmantného protipólu britskej holeny s nohou osmičkou. Urobili obriu holenu z Francúzky. A cez obhrublých momotov v rubaškách zasa manifestoval podvedomý odpor k slovanským národom. Sú to nebezpečné hry, táto manipulácia s archetypmi, zapisuje sa to priamo do podvedomia a ľudia potom nevedia, z čoho pramení ich inštinktívna nechuť.

A ešte jedna vec vo filme (aj v knihe, ale v texte sa to akosi stratí, čitateľ to vytesní ako nepodstatné) disharmonicky vytŕčala. Že sa turnaja zúčastnilo dievča. Bol to zbytočný, rušivý pokus meniť klasickú štruktúru rozprávok, kde bojujú muži, aby si získali priazeň žien. Nie je to žiadny šovinistický výmysel, ale odráža realitu. Keby tá nešťastnica Trojčarodejnícky pohár vyhrala, na rozdiel od jej mužských kolegov by jej víťazstvo na atraktivite a väčšom úspechu na vzťahovom trhu nepridalo. Jedine že by sa rozkríklo, že vie v pohári variť dobrý ejntopf, to by jej snáď trochu vylepšilo imidž.

S tým sa nedá nič robiť, je to proste tak.

Klasické rozprávky nie sú ani hlúpe, ani zbytočné.
    

H.Ch. Andersen, detail vyše trojmetrovej sochy na Hviezdoslavovom námestí.