Ema

Nie je to až také výnimočné, ale od detstva som mala bližšie ku chlapcom ako ku dievčatám. Dievčenskému svetu klebietok, tajnostkárstva, vyopičievania sa, kamarátstvam na život a na smrť a vzápätí hádkam a nenávisti na život a na smrť, neskôr vyculievania sa na chlapcov, sliedenia, kto s kým chodí a nechodí a podobne som proste nerozumela a kým som nebola schopná brániť sa, dali mi to nemilosrdne, ako už býva v detstve zvykom, vyžrať. Keď som mala konečne možnosť voľby, smerovala som ju na prírodovedecké gymnázium s nižším počtom dievčat ako priemer a potom na univerzitný odbor, kde ich bolo minimum a navyše povahovo veľmi podobné.

Bolo však jedno, našťastie krátke obdobie, kedy som sa stala súčasťou čisto ženského kolektívu chromatografického laboratória. Práca to bola zaujímavá, ale pracoviská nežijú len prácou a vytvárajú si svoju špecifickú kultúru. Dalo by sa, samozrejme, zjednať si spravodlivosť, ale položila som si otázku, či sa mi chce a vyšlo mi, že zas až tak dobrá tá práca nie je, aby som kvôli nej plytvala energiou na súboje za svoje práva, veľakrát už vopred prehraté. A tak som sa spakovala a našla si niečo lepšie.

Napriek tomu, že s tým prostredím už nemám okrem pár nepríjemných spomienok nič spoločné, potešil ma D-Fensov článok Gender v praxi. To nie sú politicky korektné žvásty, ale realita.

Takže áno. Jediná šikana, ktorú som kedy zažila na pracovisku, bola od žien. Hlavne od žien-matiek. Odvtedy sa k nim správam veľmi rezervovane. A s radosťou využívam svoje právo pracovne sa im vyhýbať a dokonca ich nemať rada a v súkromí si medzi nimi striktne vyberať. Skúsenosť je skúsenosť.