Ema

 Ľudia konajú, lebo majú dôvod.

Iná vec je, že nedokážu alebo nechcú pátrať po zdroji svojich motivácií, pretože by narazili na niečo málo poetické, hrubo biologické, ergo urážlivé.

Preto nebudeme analyzovať motiváciu Neila Douglasa-Klotza vydať knihu Aramejský otčenáš, ktorá sa prostredníctvom vydavateľstva Dharmagaia dostala aj do nášho jazykového okruhu a opatrená nešťastnou recenziou Jaroslava Dušeka - v ktorej sa po vzore špeciálnych dôchodkov pre príslušníkov partizánskeho odboja odvoláva na princíp zásluhovosti - napriek proroctu o revolúcii žiadnu revolúciu nespôsobila. Keby sme sa totiž na revolucionára Douglasa-Klotza pozreli optikou jemnejšou a zároveň vlastnou, zistili by sme, že súčasťou jeho revolučnej misie je nielen kniha o Otčenáši, pilieri kresťanskej zbožnosti, ale aj audionosiče a kurzy. Proste ofenzíva na memetickom trhu s potenciálnym výsedkom spočítateľným v mene, nie v mene bohaotcasynaaduchasvätáho, ale napríklad v USD.

Žiadna revolúcia sa však nekonala. V stotisícoch kresťanských kostolov a kresťanských domácností sa naďalej vznáša ku stropu klasický otčenáš z Matúša 6,9 - 13 a nie Douglas-Klotzova interpretácia sýrskej aramejskej Pešity spracovanej nezávislým (heh) odborníkom reverendom G.H. Gwilliamom.

Ale predsa len - o čo Douglas-Kltozovi šlo? Zistil, čo nie je žiadny extra intelektuálny výkon, že ďalšie dve z trojice kmeňových púštnych náboženstviev, judaizmus a islam, majú svoje mystické prúdy. Kabalu a súfizmus. I rozhodol sa resuscitovať to, čo dve tisícročia kresťanstva využívaného ako agresívna ideológia navždy pochovali.  Kresťanskú mystiku. Staval nielen na mystickej reinterpretácii otčenášskej mantry, ale aj na zvukomalebnosti aramejčiny, lebo zvuk, ako vieme, napríklad také subbasové tóny, dokáže vyvolávať rôzne emočné stavy.

Začal pekne. Abvún d-bá-šmája. Otče náš, ktorý si na nebesiach. Rozobral slovný koreň ab, ktorý je bezrodový, vyjadruje jednotu a je odrazom mezopotámskej idei "božských rodičov". Zároveň píše, že bádateľ v aramejštine Mar Aprem, zasa raz nezávislý odborník, čiže reverend, vysvetlil, ako to je - koreň ab môže byť použitý nielen pre duchovného, ale aj pre fyzického otca. Matka sa akosi vytratila. Ešteže je v knihe Aramejský otčenáš jedna z interpretácií: "Ty, jenž zrozuješ, Otče-Matko Kozmu, vše, co se hýbe, Ty tvoříš ve světle." Lebo ak by sa odvoal len na Aprema, môže svoju revolúciu rovno zabaliť. Staroegyptský mýtus o stvoriteľovi, ktorý skonzumoval vlastné semä a porodil ľudstvo, je aj ako metafora neprijateľný a na povinne voliteľných hodinách náboženstva v tieni bociana Kristiána by iste okrem záujmu malých experimentátorov vyvolal prinajmenšom rozpaky. 

Douglas-Klotz svoj mystický výklad aj pekne skončil. Oslavou kozmickej obrody, archaického obrazu vegetačného cyklu.

Tak prečo ten neúspech "revolučnej knihy", ktorú som bez problémov - a úplnou náhodou - objavila v kníhkupectve päť rokov po jej vydaní, pričom Dharmagaia sa na rozdiel od Tao Te Ťingu s rozobraným tretím vydaním v prípade Aramejského Otčenášu nemusela unúvať pre veľký záujem s dotlačou. Douglas-Klotz zabudol na dve veci:

- rigidnosť kresťanských mémov, ktorá sa osvedčila, lebo dve tisícročia zabezpečovala ich úspech

- globalizáciu, ktorá zasiahla aj duchovnú sféru a  priniesla na Západ budhizmus. Ľudia nemusia pracne pátrať po kresťanskej mystike, keď k nim prichádzajú myšlienky nezaťažené agresívnou kmeňovou históriou a umožňujú im orientovať sa v priestore vlastnej mysle slobodnejšie.

Budhizmus, samozrejme, postihlo in situ, na Východe, to, čo všetky veľké idei, vrátane kresťanstva, keď sa ich zmocní dav a prispôsobí si ich na svoj obraz. Stala sa z neho ľudová zbožnosť. Tento osud budhizmus postihne aj na Západe. Už dnes sa stáva rigidným, nie však z vôle "vrchnosti", ale z vôle ľudu.

Je smiešne myslieť si, že sa starí ľudia v Hornej Maríkovej alebo Terchovej budú dostávať do vytrženia pri zvukoch aramejského Otčenáša a budú pod dohľadom Douglasom-Klotzom vyškoleného kňaza analyzovať jeho skryté významy. Oni síce budú odriekať Otčenás, ale v pozadí sa aj tak bude usmievať mariánsky kult - prastarý kult Veľkej matky. Lebo taká je ich ľudská skúsenosť. Na počiatku je Matkanaša - a ona vždy bude vyvolávať inú, hlbšiu emočnú odozvu ako myšlienky trúdov rozorvane zevlujúcich po púšti, lebo nič lepšie nevedeli. Len občas z tej púšte vybehli za ženami, aby sa najedli.

Myslím, že pani Douglas-Klotzová dobre varí. A celkovo mu dobre vedie domácnosť. A dobre vychováva deti. Tým pádom môže pán Douglas-Klotz špiritizovať o rôznych významoch chitínu na krovkách chrústa. Ako dvaja chlapci v mojom obľúbenom podobenstve Hovno horí teoretizujúci v diaľkovom autobuse, či hovno naozaj horí, kým ich dvaja rovesníci na púšti zbierajú ťaví trus, aby si na ňom mohli uvariť večeru.

A že celé toto tu vyznieva feministicky? No a čo.

Ľudia robia - aj píšu - to, na čo majú dôvod.

Etiópia, Lalibela (Svetové dedičstvo UNESCO). Mariánsky kult ako pokračovanie archaického kultu Veľkej matky. To hore nie sú krvavé mraky, ale kus odhrnutého závesu, ktorými sú obrazy prikryté.