"Kráčali bez kyrysu, divokí ako psi či vlci. Hrýzli do svojich štítov a boli silní ako medvedi či býci". Germánska Ynglingasaga drsným jazykom vypovedá o neprehliadnuteľnom fakte, aká dôležitá bola v boji muža proti mužovi fyzická sila. Cenila sa aj ľstivosť, ale keď došlo na fyzickú konfrontáciu, silnejší vyhral. A tak nezostávalo nič iné, len sa na boj poctivo pripravovať, pretože nešlo o nič menšie ako o vlastný život.
Jednou z najstarších a doteraz živých inštitúcií na prípravu do boja sú perzské zurkáne - domy sily s vyše tritisícročnou tradíciou. V nich sa prostredníctvom varzeš-e bastani/varzeš-e pahlavani, národného atletického umenia, trénovali perzskí bojovníci. Okrem sily sa cvičili aj v psychickej odolnosti, čomu slúžila filozofia obsahujúca morálku, mystiku a legendy o národných hrdinoch.
Korene perzského atletického umenia siahajú do obdobia mithraistického náboženstva a zurkáne si doteraz zachovali pôvodný tvar kruhových svätýň. Na mithraistický kult sa postupne nabalili prvky islamského mysticizmu - súfizmu a vylepšené vzorové životopisy národných heróov. Zurkáne voľakedy slúžili aj ako liečebne pre zranených. Možno predpokladať, že boli miestom iniciačných bojových rituálov - aby bojovníci zbabelo nezdrhli z boja, čo sa v hlboko zakorenenom strachu o život stáva - i keď možno menej dramatických ako v archaickom indo-sibírskom prostredí, kde bola súčasťou iniciácie vizualizácia usmrtenia - zbavenie sa v mysli vlastného mäsa a krvi a pozorovanie vlastnej kostry. A možno aj dramatickejších, ťažko povedať. Každopádne zurkáne zastrešovalo dve významné zložky archaického života - psychofyzickú prípravu do boja a umenie perzských "medicinmanov", ktorí látali dochrámaných bojovníkov.
O mystickom rozmere varzeš-e pahlavani vypovedá slávna Ferdowsiho Šahnáme, v ktorej atléti - pahlavani bojujú proti démonickým silám.
Keďže iránske púštne mesto Yazd je podľa UNESCO druhým najstarším nepretržite obývaným mestom na svete, aj jeho zurkáne má úctyhodnú históriu a jeho atletická škola má svoj vlastný štýl lašgarkeši.
Spoza týchto dverí bolo počuť hudbu. Kto mohol vedieť, že je to typická hudba varzeš-e bastani (lebo perzskí atléti-bojovníci majú aj vlastnú muziku) a že vo vnútri je zurkáne. No a ja keď počujem hudbu, tak sa za ňou ťahám ako nočná múra za svetlom, na nebezpečenstvo nehľadiac.
Nebezpečné tam ani nič nebolo, len je to miesto, kam ženy obvykle nechodia a už vôbec nie počas tréningu. V tom čase sa ešte cvičenie nezačalo, a tak sa dalo v zurkáne chvíľu zotrvať. Okolo kruhu je porozkladané cvičebné náradie a vysvietená kazateľnica je pre trénera. Najviac sa používa míl - buzogáne rôznej veľkosti a hmotnosti, sang - štíty a takht-e šená - palice (na fotografii dolu).
Typická perzská ústretovosť. Namiesto toho, aby vás vykopli z miesta, kam nepatríte, ešte aj čo-to predvedú. Za pánom cvičiacim s takht-e šená - tyčami je portrét nejakého perzského hrdinu, asi Rostama.
Produktom prípravy vo varzeš-e pahlavani bol napríklad iránsky wrestler Gholamréza Thakti, ktorý vybojoval v roku 1956 Iránu historicky prvé olympijské víťazstvo. Až za ním skončili reprezentanti dvoch súperiacich blokov - ZSSR (2. miesto) a USA (3. miesto).
Zostáva veriť, že US jastrabi si tento raz dajú námahu naštudovať si niečo o perzskej histórii a včas pochopia, že v iránskych zurkáne sa neučí US hymna. Aby sa potom nečudovali istej neúcte voči okupačným vojskám, ako sa teraz divia aj ušami v Iraku.
A že prečo si myslím, že zurkánisti sú triezvi, keď som ich ani nevidela? Jednak sa v Iráne fakt pije málo a tajne a jednak by si mohli navzájom buzogáňmi porozbíjať hlavy. Čo iste nikto nechce.
Komentáre
presne takýto istý iránsky jadrový reaktor
buheh
o Golem Razovi
umenie dnesneho bojovnika a jeho schopnost prezit spociva v tom, aby cim skor rozoznal aky druh boja, akymi zbranami a podla akych pravidiel vedie on a jeho protivnik.
to hej, emele
.
Zlatý olympionik zabudol na základné pravidlo, ktoré platí stále: vidieť, a nebyť videný.
No ale načo ti tu budem vykladať samozrejmosti, warrior:)
Choďte do kelu
aaale Emi co to vidim