Ema

Najskôr sa v korporátnych médiach objavila správa o neočakávanej návšteve ministerky zahraničných vecí USA Hillary Clintonovej v Líbyi. Bolo 18. októbra 2011. "Veríme, že čoskoro bude (Kaddáfí) dolapený alebo zavraždený," nechala sa počuť prvá dáma americkej diplomacie. Sprievodné fotografie evokovali časy bombardovania Srbska, keď sa reprezentanti Západu fotografovali s albánskymi psychopatmi, s ktorými ich okrem iného spájal aj výnosný kšeft s orgánmi ľudí, odvlečených z Kosova na územie Albánska.

Americkí analytici na Clintonovej výrok zareagovali konštatovaním, že "ide o veľký posun, nakoľko doteraz sa predstavitelia USA zdržiavali takýchto výrokov a hovorili len o tom, že Kaddáfího treba za jeho zločiny postaviť pred spravodlivosť." Obrazne by povedali, že Clintonová prekročila Rubikon. A to ešte netušili, že ministerka zahraničných vecí USA si čoskoro v radostnom ošiali z vraždy spomenie práve na výrok, ktorý je s Rubikonom osudovo spojený.

Ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clinton počas náhlej návštevy Líbye krátko pred zavraždením Muammara Kaddáfího. FOTO: Reuters

O pár desiatok hodín neskôr korporátne média  priniesli informáciu o zavraždení Muammara Kaddáfího. Následne sa v nich objavili šokujúce videozáznamy skrvaveného starca so strelnými a reznými ranami. A dva výroky dvoch ministrov zahraničných vecí - Hillary Clintonovej a Sergeja Lavrova. Kým Hillary Clinton extaticky vykríkla wow! a odrecitovala výrok Gaya Iulia Caesara, upravený na pomery hnijúceho Amerického impéria "we came, we saw, he died!", Sergej Lavrov povedal v angličtine: “The faces of the leaders of ‘world democracies’ are so happy, as if they remembered how they hanged stray cats in basements in their childhoods.” K sadistickým tváram Západu sa vyjadril aj ruský veľvyslanec pri NATO Dimitrij Rogozin: “We must bear in mind who we are dealing with in the face of Western democracies."

Naturalistické zábery utýraného Kaddáfího a jeho polonahé telo pohodené na skrvavenom matraci v chladiacom boxe nákupného centra boli odbrzdenými korporátnymi médiami bez varovania sprostredkované celej západnej verejnosti. Publikum, nepripravené na takúto mieru reálnej beštiality - jeho zraky boli ušetrené hrôzostrašných záberov Falúdže, rozbombardovanej Anglosasmi, či Gazy vyplánej židmi - zareagovalo zle. S výnimkou sadistov boli ľudia Západu zdesení a kládli si naliehavú otázku, prečo tento údajne humánny civilizačný kruh podporuje zvery. Nuž, neviem, ako si na ňu odpovedali, keďže si doteraz nedokázali odpovedať napríklad na jednoduchú otázku, prečo Západ aj v ich mene podporuje Izrael, pre ktorý sú vraždy bežným politickým nástrojom.

Nadmiera brutálnych videí a fotografií so skrvaveným starcom potvrdila, že propagandisti korporátnych médií sú blbci. A keď po nich nasledovali bodré správy  typu Obama Líbyjcom: vyhrali ste revolúciu, teraz sme partneri, ktoré nechtiac ukázali, ČO je vstupenkou do klubu západných demokracií, dielo skazy bolo dokonané. Aj najzaostalejší jelimánkovia pochopili. Ich ružový svet dobrého humánneho Západu a zlých nedemokratov sa bolestivo rozsypal. Ťažkú ranu mu zasadila aj relácia Českého rozhlasu, ale - našťastie pre propagandu - si ju zrejme vypočulo len pár desiatok ľudí. Ak vôbec. Odznela totiž v pracovný deň o pol štvrtej popoludní.  Pritom šlo o unikátnu možnosť vypočuť si bývalú príslušníčku britskej kontrarozviedky Annie Machon. Nech slúži Českému rozhlasu ku cti, že mal na túto reláciu odvahu.

Aby nehovorila len Annie Machon, do relácie boli "na vyváženie" prizvaní jeden komentátor a jeden Andor Sándor. Tu je presný prepis, ktorý veru stojí za prečítanie:

ČRo Rádio Česko, 27.10. 2011 15:35
            
Moderátor: Éra diktatúry plukovníka Muammara Kaddáfího v Líbyi sa skončila. Fotografie a videá jeho mŕtveho tela vytlačili všetky denníky a odvysielala všetky médiá. Pokusov zbaviť Muammara Kaddáfího moci a zabiť ho bolo však v uplynulých rokoch viac. Jeden z nich v 90. rokoch odštartoval takzvanú Shylerovu aféru, počas ktorej 2 príslušníci britskej kontrarozviedky MI5 David Shayler a Annie Machon informovali verejnosť o údajných nezákonných aktivitách, ktorých sa mala dopúšťať britská tajná služba. Podľa týchto informácií mala okrem iného britská rozviedka MI6 finančne a logisticky podporovať islamskú skupinu ktorá v roku 1996 spáchala nevydarený bombový atentát na vozidlo Muammara Kaddáfího. S bývalou spravodajskú dôstojníčka MI5 Annie Machon som mal príležitosť osobne hovoriť a natočiť nasledujúci rozhovor. Moja prvá otázka bola s ohľadom na to, že koniec jej kariéry v MI5 je spojený s útokom na plukovníka Kaddáfího, ako sa pozerá na súčasné dianie v Líbyi a na osud Muammara Kaddáfího.

Annie Machon, bývalá spravodajská dôstojníčka MI5: Myslím, že je to tragédia pre medzinárodné právo, keď je hlava štátu, alebo bývalá hlava štátu, vláčená ulicou a zavraždená, obzvlášť krátko po tom, čo Hillary Clintonová v podstate vyzvala na jeho odstránenie. To ukazuje, že západné krajiny zabúdajú na to, aká je podstata medzinárodného práva. Saddám Husajn mal aspoň nejaký súd, ale len tak niekoho odstreliť je hanebné. Ale je to, myslím, len ďalšia súčasť schémy, podľa ktorej západ s Kaddáfím jednal v posledných dvoch dekádach. Nesmieme zabudnúť, že Kaddáfí bol pre západ dlho hrozbou. Podporoval IRA, RAF či Frakcia Červenej armády. Ale po tomto období sa vzájomné vzťahy oteplili a Kaddáfí bol v Európe vrelo prijímaný, okrem iného napríklad britským expremiérom Tony Blairom a ďalšími. Ale čo sa týka snáh zbaviť sa ho, v 90. rokoch existoval plán na jeho zavraždenie, ktorý bol sponzorovaný britskou tajnou službou MI6, čo je spravodajská služba, rozviedka. Situácia bola taká, že líbyjská teroristická islamistická skupina oslovila MI6 so žiadosťou o podporu ich plánu na Kaddáfího odstránenie. Quid pro quo v tomto prípade bolo, že až uchvátia moc a zbavia sa Kaddáfího, vydajú podozrivých z atentátu v Lockerbie, čo bol v tom čase jeden zo záujmov MI6. A tiež to mohlo otvoriť krajinu pre tučné ropné zisky ťažobných firiem - spoločností ako je British Petroleum.

Moderátor: Ako tento plán MI6 nakoniec dopadol?

Annie Machon: MI6 začala dávať týmto ľuďom peniaze vo výške asi 100, 120 tisíc dolárov každých pár mesiacov. Za tie nakúpili všetko potrebné vybavenie na pokus o útok na jeho auto. Útok ale nevyšiel. MI6 bola v tomto zapletená úplne nelegálne v zmysle zákona o tajných službách. Nedostali ani priame povolenie od ministra zahraničia, čo rozhodne znamená, že táto akcia bola nelegálna, okrem toho, že bola neetická a nemorálna. Kaddáfí zostal nažive, zatiaľ čo pri tejto akcii zomreli nevinní ľudia. Ale zaujímavá vec, ktorá vyšla najavo neskôr, je, že skupina, ktorú MI6 financovala, bola skupina, o ktorej je známe, že bola napojená na Al-Kajdu v čase, keď MI5 začala Al-Kajdu vyšetrovať. To znamená, že MI6 sponzorovala naich nepriateľov z radov teroristov, zatiaľ čo MI5 sa snažila ich plány prekaziť. Potom sa ale situácia zmenila. Po 11. septembri a po takzvanej dohode v púšti, keď Kaddáfí a jeho tajné služby začali spolupracovať s MI6 a CIA tak nastala situácia, kedy MI6 pomohla uniesť podozrivého z terorizmu, člena tejto líbyjskej islamskej skupiny Abdal Hakíma Belhadža. Bol unesený a presunutý do Tripolisu, vydaný Kaddáfímu a mučený vo väzení po dobu 6 rokov. Prepustený bol až minulý rok. A tento človek je teraz v Tripolise veliteľom líbyjských povstaleckých síl.

Moderátor: Aké môže mať táto situácia podľa vás dôsledky?

Annie Machon: Skúste premýšľať o tom, ako budú teraz vyzerať vzťahy medzi Veľkou Britániou a Líbyou. To môže byť jednoducho pohroma. Pretože Belhadž bol najskôr podporovaný, a potom zradený. A teraz bol opäť podporovaný kvôli snahe poraziť Kaddáfího. On je síce teraz len vojenským veliteľom, ale mohol by sa stať premiérom celej krajiny, až rezignuje Džibríl. Pretože islamistická klika je ďaleko silnejšia než ostatné sekulárne strany v Líbyi. Takže teraz hľadíme v ústrety možnosti, že v Líbyi vznikne islamský štát s ropnými zisky vedený jedným z veľkých nepriateľov Británie, ktorý musí byť poriadne nahnevaný po tom, ako s ním zaobchádzalo zo strany tajných služieb.

Moderátor: Takže všetky tie obavy, ktorými sa rôzni európski politici snažili odradiť NATO od zásahu v Líbyi, obavy z toho, že v krajine uchváti moc islamisti, boli oprávnené?

Annie Machon: Bolo veľmi zvláštne, ako rýchlo celá táto vec vznikla, pretože Kaddáfí a jeho syn Sajf Islam nadviazali v minulosti pomerne funkčný vzťah s Britániou a USA, takže ten obrat bol skutočne veľmi náhly. Videla som pred pár dňami jeden dokument, ktorý sa zameriaval na to, čo sa dialo pred vyhlásením rezolúcie OSN, ktorá umožnila zásah NATO. Bola tam spomenutá zaujímavá tajomná postava. Volala sa nejako ako Sulejman Abuker, ktorý podával správy OSN o tom, že v Benghází hrozí genocída, 6 tisíc ľudí bude zabitých, a tak ďalej. A to skutočne popohnalo rezolúciu OSN a začatie vojenskej operácie. A teraz to vyzerá, že to, čo tento muž hovoril, sa možno nezakladalo na pravdivých faktoch. V Benghází neboli žiadne masové hroby alebo niečo podobné a tiež je pokrytecké, keď NATO a OSN hovoria: chránili sme civilistov v Benghází, keď dovolili, aby civilisti v Syrte boli doslova rozbombardováni na kašu. Viete, v Syrta je 80 tisíc civilistov a koľko z nich tam teraz žije alebo v akých podmienkach, to vie len boh. Je to celé veľký zmätok a špekuluje sa tu tiež o tom, akú veľkú rolu tu hrajú ropné zásoby krajiny. Ak sa dostane k moci Belhadž, tak nie je pravdepodobné, že britské ropné kontrakty budú obnovené. Skôr dostane prednosť Rusko, alebo Taliansko, alebo Nemecko alebo niekto iný. Jednou z úloh MI6 je chrániť ekonomické záujmy Británie, nielen zaisťovať našu bezpečnosť. A ja myslím, že v prípade Líbye sa to príliš nepodarilo. Tu samozrejme nejde len o ropu, ale ako vždy aj o peniaze. Kaddáfímu sa nepáčilo, že by sa jeho krajina mala zadlžiť. Tiež koncom minulého roka hovoril o tom, že chce menu krytú zlatom, za ktorú by predával ropu. Nazval túto menu zlatý denár a navrhoval, aby sa táto mena stala akýmsi Panafrickým obeživom krytým líbyjským zlatom za účelom predávať minerálne a ropné bohatstvo Afriky. Takže sa jednalo o krok v ústrety zjednoteniu Afriky ako obchodného bloku a samozrejme, keď človek začne predávať veľa ropy v rôznych menách, tak to zničí ropný monopol a potom sa americká ekonomika, ktorá je teraz aj tak dosť chatrná, dostane ešte viac do úzkych, takže sa človek zamýšľa nad tým, či je to pravda a či to je ten dôvod, prečo znovu náhle začali ísť po Kaddafim. Ale musím spomenúť, že o tom sa v západných médiách príliš nedozviete.

Moderátor: Keby sme sa vrátili do 90. rokov k vášmu osobnému príbehu, mohla by ste trochu zhrnúť, ako sa vám teda podarilo zistiť, že MI6 plánuje atentát na Kaddáfího?

Annie Machon: Čo sa týka Shylerovej aféry, pracovala som v MI5 so svojím vtedajším partnerom a kolegom Michaelom Davidom Shylerem, ktorý bol hlavou líbyjskej sekcie v MI5 a ten mal neobvykle vrelý pracovný vzťah so svojím kolegom v MI6, ktorého kódové označenie bolo PT16B. Takže keď spomínaná islamská skupina nadviazala kontakt s MI6, bol o tom David informovaný, ale neprikladal tomu veľkú váhu, pretože MI6 niekedy prichádza s šialenými intrigami, ale často toho veľa neurobia. Vo februári roku 1996 sedel vo svojej kancelárii a do rúk sa mu dostala správa, ktorá naznačovala, že bol vykonaný nejaký útok na Kaddáfího. Keď stretol PT16B, spýtal sa ho: To ste boli vy? Odpoveď znela áno, to bol náš človek, ktorý to vykonal. Lenže ten útok sa nepodaril. Boli zabití nevinní ľudia. Pre mňa bolo trochu desivé sledovať počas líbyjskej vojny, ako bola nakoniec táto konkrétna islamistická skupina podporovaná, a to úplne otvorene. Takže posun k istému newspeak a fikcii, vojne proti teroru, kedy sa tvrdilo, že je potrebné vzdať sa osobných slobôd, aby sme vás mohli ochrániť pred týmito zlými ľuďmi... Teraz to skutočne bije do očí. Keď v 90. rokoch pôsobilo tak šokujúcim dojmom, že MI6 spolupracuje s islamskými teroristami snažiacimi sa zabiť Kaddáfího, teraz sa zdá, že to nikomu nevadí.

Moderátor: Čo teda nasledovalo, keď ste sa vy a David Shyler rozhodli všetko zverejniť? Na koho ste sa vtedy obrátili?

Annie Machon: David bol hlavný aktér, pretože on bol informovaný priamo o pláne. Mal priateľa, ktorý pracoval v médiách a spýtal sa ho, či mu nemôže skúsiť zistiť, akí ľudia sa venujú týmto témam a vedia v tom chodiť. Toto je mimochodom dobrá rada pre každého novinára, ktorý by chcel získať dobrý príbeh. Musí sa vedieť zviditeľniť a inteligentne písať. Informátor si ho potom nájde sám. Následne došlo k dlhému radu utajených stretnutí plných podozrievavosti, pretože novinár mal obavu, že by mohlo ísť o fingovanú operáciu MI5 a David sa samozrejme bál, že by mohol byť prezradený. Takže trvalo dlho, než sa celá vec usadila. Keď sa noviny nakoniec rozhodli tento príbeh zverejniť, dali nám varovanie 3 dni vopred. Počas tých dní sa celý náš život otočil naruby a my sme opustili krajinu. Utiekli sme a žili na rôznych miestach Európy. Ja som bola potom zatknutá, ale nikdy som nebola z ničoho obvinená. David bol vo väzení dokonca dvakrát za to, že tieto veci zverejnil.

Moderátor: Aká je vlastne v týchto prípadoch zodpovednosť novinárov, ako by sa mali správať?

Annie Machoň: Je to pomerne zložité, pretože v hre je toľko rôznych aspektov. Záleží na tom, v akej sa to odohráva krajine. Niekde môže byť informátor, whistleblower, považovaný za zločinca. Tiež niekto môže mať príliš priateľský vzťah so spravodajskou službou. Niekto z vašich kolegov, ktorý potom ovplyvňuje dianie v médiách. Takže keď za vami príde informátor, musíte byť extrémne opatrný a nepovedať o tom nikomu zo svojich kolegov, pretože sa potom správa môže rozšíriť a spravodajská služba tak môže byť upozornená. Potom sa s osobou stretávate, pretože samozrejme musíte zistiť, či je dôveryhodná, a pritom musíte byť veľmi opatrní ohľadom bezpečnosti. Tu sa situácia začína podobať zlému špionážnemu románu. Nesmiete sa nikdy stretávať na tom istom mieste a musíte vždy nastúpiť do rôznych prostriedkov hromadnej dopravy, aby ste videli, či vás niekto nesleduje na ceste za informátorom, a potom sa stretnúť napríklad v hotelovej izbe a podobne. Pre elektronickú komunikáciu si kúpte 2 úplne najobyčajnejšie telefóny a používajte ich len a len na komunikáciu medzi vami dvoma a hovorte spolu minimálne, vždy len pred ďalšou schôdzkou. Čo sa týka emailov, musia byť odoslané vždy tajne. V Británii existuje napríklad zákon, ktorý hovorí, že zaznamenané telefónne hovory nemôžu byť použité proti vám ako dôkaz. Samozrejme môže tieto hovory využiť spravodajská služba, ale nemôžete za ne byť trestne stíhaný. Na druhej strane, keď ste napríklad v izbe a myslíte si, že vediete hovor, ktorý nikto nepočuje, môže byť niekde v blízkosti ploštica a záznam z nej už proti vám použitý byť môže. Takže novinár by nemal hovoriť o takých veciach doma, v aute ani na pracovisku, pretože všade môžete byť odpočúvaný. Toto všetko musíte brať do úvahy, keď jednáte s informátorom. Tiež musíte myslieť na to, aby ste informátora na základe svojej pozície novinára do ničoho nemanipulovali, ale nechali ho povedať, čo chce on. Je faktom, že keď whisleblowing prebehne, tak vy ako novinár na tom pravdepodobne urobíte svoju kariéru, ale informátorovi profesionálna kariéra na tom istom naopak skončí. Často sa stane, že je zabudnutý a nemá žiadnu budúcnosť. Ja som mala šťastie, jeden z novinárov, s ktorým som pracovala, bol Michael Mark Collinsworth, ktorý sa staral o všetkých, s ktorými pracoval. Bol to veľmi milý človek. Väčšina novinárov si myslí, že majú skvelý príbeh a že môžu ísť rýchlo na ďalšie. Ale je v tom dôležitá aj tá ľudská stránka.

Moderátor: Po vašom odchode z MI5 ste bola zatknutá, bola ste vypočúvaná. Cítite sa byť týmto stále ovplyvnená vo vašom živote?

Annie Machon: Úplne to zmenilo môj život. A nie som to len ja. Poznám mnoho ďalších informátorov. V tomto prípade nie je cesty späť. Začne byť pre vás veľmi ťažké zarobiť si na živobytie. Prídete o priateľstve s predchádzajúcimi kolegami, potenciálne môžete prísť aj o miesto, kde žijete. A o toho, s kým žijete. Takže áno, cítim sa veľmi ovplyvnená a stále sa bojím. Napríklad, že mám plošticu v telefóne alebo aj doma, takže tam nemôžem viesť súkromný hovor. Tiež dva moji priatelia boli nútení políciou, aby proti nám svedčili, takže nemôžete nakoniec veriť ani priateľom. Bolo to tak trochu ako žiť vo východnom Nemecku v čase tajnej služby Stasi. Na základe toho veľa hovorím aj o občianskych právach. Po tom, čo sa všetko toto odohralo, som si nemyslela, že sa o mňa ešte bude zaujímať spravodajská služba, ale potenciálne nemôžem zaručiť, že moji priatelia sú v bezpečí, že moje emaily nie sú sledované. Takže sa dá povedať, že sa tým pre mňa zmenilo úplne všetko.

Moderátor: Rozhovor, ktorý sme počuli, bol vedený s bývalou spravodajskú dôstojníčka MI5 Annie Machon. Už sme späť v štúdiu, vítam tu zahraničnopolitického komentátora Slovenského rozhlasu Milana Slezáka. A tiež vítam bezpečnostného poradcu a bývalého náčelníka vojenskej spravodajskej služby pána Andora Sándora. Počuli sme rad pomerne silných tvrdení, čo sa týka politického vývoja v Líbyi, úlohy tajných služieb. Ja by som sa najprv opýtal vás, pán Slezák, ako je to s onou previazanosťou islamistov či konkrétne tej líbyjskej islamskej skupiny a súčasnou vládou v Líbyi, respektíve prechodnou národnú vládou a ako vidíte úlohu spomínaného Abdala Hakíma Belhadža?

Milan Slezák, komentátor: No, začnem tým, že mám o istých tvrdeniach tej panej, ktorá hovorila, silné pochybnosti. Samozrejme, nemôžem súdiť všetko, ale vezmite si ten protiklad, keď ona hovorí, koľko v Syrte zomrelo civilistov a v nasledujúcej druhej alebo tretej vete konštatuje, že v Syrte je ale civilistov 80 tisíc a nikto nevie, koľko ich tam zomrelo. A takých slabých bodov v tej výpovedi bolo naozaj veľa. Pokiaľ teda ide o tú vašu konkrétnu otázku, o tých islamistov, samozrejme, ja hovorím celý čas, nerobme si ilúzie, že v Líbyi bojujú proti Kaddáfímu alebo bojovali proti Kaddáfímu len takí ľudia, ktorí by si priali demokraciu, ktorú poznáme my tu v strednej Európe alebo vôbec na západe. Samozrejme, že proti Kaddáfímu sa postavilo široké spektrum ľudí, ktorí s ním boli nespokojní, vrátane islamistov, ktorí brutálne a tvrdo zasahovali, to je pravda, ale pripomeňme, že to nebola voľba západu, že do tej vojny vstúpil. On do nej vstúpiť musel, pretože nedostal inú voľbu. A tiež je pravda, pokiaľ ide o toho pána Belhadža, že to bola veľmi silná osobnosť v čase, keď povstalci dobývali Tripolis. On bol prvý, kto vstúpil do zakázaného Kaddáfího komplexu. Určite to bude veľmi mocný muž. Moja otázka znie, či naozaj bude tak mocný, ako naznačovala bývalá spravodajkyňa, že by mohol zmraziť vzťahy Líbye s Britániou. Veď si pripomeňme, komu vďačia povstalci za to, že porazili Kaddáfího? Najmä Británii a Francúzsku na prvom mieste. A myslíte si, že jeden muž by bol tak mocný, aby tie vzťahy nabúral? Nie, podľa môjho názoru bude Líbya Británii veľmi vďačná a prejaví sa to aj na ropných kontraktoch.

Moderátor: Ja by som sa teraz obrátil na pána Sándora, vidíte vy tiež nejaké slabé tvrdenie v celej tej výpovedi, ktorá tu zaznela?

Andor Sándor, bývalý náčelník vojenskej spravodajskej služby: Tak, pre mňa je to celé zvláštne. Spravodajský dôstojník nemá riešiť domnelé či skutočné problémy počas svojho výkonu tak, že vyhľadá nejakého novinára a potom s ním jednoducho vykoná nejakú kauzu a pustí informácie. Ich hodnovernosť možno veľmi ťažko akosi preveriť. Tvrdiť, že niečo bolo nezákonného, ​​je vôbec otázkou, či ona v tom čase, vo svojej pozícii, alebo ten jej priateľ, mali vôbec možnosť dohliadnuť, či to bolo zákonné alebo nezákonné. Celý problém tej spolupráce Britov a Líbyjčanov predsa musel byť posvätený politicky. Ja si neviem predstaviť, že by vtedajší šéf MI5 alebo MI6 spolupracoval s Líbyjčanmi bez toho, aby o tom vedel vtedajší predseda vlády, bez toho aby o tom vedel minister zahraničia, ktorý riadi práve britskú rozviedku MI6, takže to sú pre mňa veci... takého tvrdenie... Ono to vyzerá pekne pre ľudí na ulici, zase sa hovorí, že tí grázli, tí tajní, ti zase robili niečo za našimi chrbtami a vlastne to východiskom ..., ukazuje to, že by ľudia, by sa mali apriori tajných služieb akosi báť, pretože oni im zasahujú do súkromia. Ja takéto postoje odmietam. A myslím si, že to nesvedčí o ničom dobrom a celý ten príbeh stojí na vode.

Moderátor: Na druhej strane, istá hra tajných služieb v Líbyi, ktorá sa týkala tak islamistov, ako aj vlády alebo respektíve diktatúry Muammara Kaddáfího, tam bola. Aj teraz, po dobytí Tripolisu, sa objavili dokumenty, ktoré dokazujú spoluprácu Kaddáfího sa CIA a podobne.

Andor Sándor: To nepochybne. Viete, práca tajných služieb je niečo naozaj iné, než je normálny život človeka a jednoducho štandardy ľudskej bežnej činnosti a štandardy tajnej služby sú úplne rozdielne. Tajná služba je vedená predovšetkým záujmom ochrániť bezpečnosť alebo spolupodieľať sa na bezpečnosti krajiny. Ak niekedy ide tak ďaleko, že sa aj spojí s diablom, to je vec, samozrejme, starostlivého zváženia, čo tou spoluprácou získavate a čo tou spoluprácou strácate. Samozrejme to, že tie informácie boli získavané v líbyjských väzeniach za účelom... alebo mučením ľudí, je veľmi na hrane. To samozrejme nikto nemôže schvaľovať. Ale ak Briti boli presvedčení, že líbyjská islamská skupina spolupracuje s al-Kajdou, financuje ju či získava im falzifikáty dokladov, tak sa mohli nejakým spôsobom snažiť eliminovať to tým, že spolupracovali s Kaddafim. Ale spomeňme si, že Kaddáfí ako vedľajší efekt vojny v Iraku v roku 2003 jednoducho otočil, pretože sa obával, že po Saddámovi bude on na rade, ktorý bude zvrhnutý a začal hrať dobrého chlapca. Fakt, že ho západní politici vítali, nechali mu stavať stany a robili mu všetky tie rôzne parády s hosteskami, to je jednoducho realita, ktorá ukazuje reálny svet politiky, ktorý je často vedený aj ekonomickými záujmami.

Moderátor: Poďme trošku k tomu, ako by Líbya mohla vyzerať v súčasnosti, pretože predseda Prechodnej národnej rady Mustafa Abu Džalíl nedávno vyhlásil, že základ budúceho právneho systému bude tvoriť islamské právo šaría. Je to trošku dôkaz toho, že islamisti tam hrajú veľkú rolu?

Milan Slezák: Abdal Džalíl je považovaný za konzervatívneho moslima, aj keď umierneného a Líbya je moslimská krajina. Vieme, že keď Líbyjčania zvrhli Muammara Kaddáfího, že to okrem iného sprevádzali aj výkriky, ktoré poznáme od samovražedných atentátov, ale to je známka skôr hlbokého náboženského cítenia, než nejakého teroristického postoja. Ale myslím si, že Líbya zopakuje tuniskú skúsenosť, kedy v tuniských slobodných voľbách, ako vieme, zvíťazili islamisti a keď sa rozhliadneme po okolí a položíme si otázku, ako dopadli v týchto krajinách slobodné voľby, skutočne slobodné voľby, tak zistíme, že vlastne vo všetkých krajinách vyhrali islamisti. Pozrite sa na pásmo Gazy, kde vyhral Hamás, vlastne v celopalestinském meradle vyhral Hamás, a to je skutočne fundamentalistická skupina islamistická. Pozrite sa na Turecko, kde vyhrávajú už tradične vlastne islamisti, hoci umiernení. Rovnako tak musíme povedať, že v Tunisku sú umiernení islamisti. Ja si myslím, že budeme veľmi radi, keď v Líbyi vyhrajú umiernení islamisti, ako napríklad pán Abdal Džalíl, ktorý síce hovorí o šaríi ako základe pre ústavu a hovorí, že musí byť zrušené obmedzenia, koľko môže mať muž žien a že banky už nebudú smieť žiadať neislamské úroky, ale na druhej strane uznáva rovnosť mužov a žien pred zákonom, takže to zase nie je tak zlé. Podľa môjho názoru presne tak dopadne aj Egypt.

Koniec relácie

K snahe slezkého niktoša spochybniť slová Annie Machon o zavraždených civilistoch v Syrte už len dodám, že na to, aby si človek urobil predstavu o ich smrti, úplne postačuje fotodokumentácia. Jedinec ani nemusí byť dostatočne inteligentný na to, aby pracoval v tajných službách. Celkom stačí, ak je normálny.

A keďže Annie Machon sa údajne ohľadne Syrty mýli, automaticky sa mýli vo všetkom. Našťastie sa táto osoba vyskytuje v médiach podstatne menej ako Slezák a neznepokojuje zbytočne ľudí sprostosťami, ktoré sa priečia propagande.