Ema

Iránsky Persepolis, po domácom Takht-e Džamšíd - Džamšídov trón (tu je satelitný pohľad) z čias ríše Achaimenovcov (518-331 p.n.l.) bol miestom perzských kráľovských ceremónií, hlavne osláv Novruzu - Nového roka. Podľa záznamov v staroperzsštine a elamčine ho začal stavať perzský kráľ Dáreios, ale podstatnú časť práce prenechal nasledovníkom, hlavne synovi Xerxovi. Slávnostný komplex dostal názov podľa indoiránskej mýtickej postavy Yama Chšaita, neskôr transformovaného na Šáha Džamšída zo zoroastriánskeho posvätného textu Avesta - kráľa Hormuzu, vládcu anjelov a démonov.

(Umelecká rekonštrukcia celého areálu je odtiaľto a pre prípad záujmu je tu podrobnejší plán a tu nejaké 3D)

Persepolis mal krátku životnosť, lebo Alexander Veľký ho v roku 330 p.n.l.  - podľa Plútarchovych záznamov - vypálil. Ruiny potom ležali zabudnuté do polovice 17. storočia a seriózne archeologické výskumy sa začali až krátko pred WW II. Množstvo domácich robotníkov pracovalo na starostlivom odkrývaní miesta, ktoré bolo dôkazom citu pre estetično a vysokej remeselnej zručnosti ich predkov. Dlho sa archeológovia dohadovali, či basreliéfy v sivom vápenci boli polychrómované. Moderné techniky na nich nakoniec potvrdili stopy farbiacich pigmentov - malachitu, rumelky, síry, okru, vzácneho zeleného minerálu tyrolitu, realgáru, čiže sulfidu arzénu farbiaceho na oranžovo atď. Persepolis bol farebný.

Do Takht-e Džamšíd sme prišli zo Šírázu, čo je asi päťdesiat kilometrov po novej asfaltke. Bolo pekné neskorojesenné počasie, parkovisko bolo takmer prádzne, pri vchode sme pokvákali s francúzskym geológom, ktorý pracoval pre iránsku ropnú spoločnosť a celí uveličení sme vošli Bránou národov s logom Ahura Mazdu do pozostatkov nádhery silnej ríše.

V Stĺpovej hale sme stretli šikmookého, očividne neperzského človeka v islamskom hábe, za ním sa v predpísanom odstupe ťahala jeho žena v čiernom čádore s dieťaťom na rukách.

- To čo má byť?, pýtame sa nášho šírázskeho sprievodcu.

- Japonec.

- Čo tu, preboha, robí?

- Žije tu. Prestúpil na islam. Je ich tu viac. Naučili sa po perzsky a bývajú tu. Imponuje im miestny štátny islam - pravidlá, disciplína, poriadok. Ale na rozdiel od miestnych bradáčov chodia do Takht-e Džamšídu. Fascinuje ich dlhá história. Našich bradáčov nefascinuje, pretože nie je islamská. A okrem toho sa tu oslavoval zoroastriánsky Novruz, no fuj. 

Zatváril sa  otrávene. V Šíráze sa bradáči netešia veľkej úcte.

- Tak choď ty do Japonska. Akože výmena. Budeš sa môcť trikrát týždenne opiť a hulákať v karaoke bare.

- No to nie, to v žiadnom prípade. Ja som zo Šírázu. Počkám si na lepšie časy tu.

Pokrčili sme ramenami, že teda ako myslí a vybrali sme sa späť do Stĺpovej haly. Kus pred nami kráčal v islamskom rozostupe japonský pár. Snáď nie sú z Hirošimy alebo Nagasaki, lebo tomu by sa povedalo čaro nachcaného.

Časť trónnej haly s trochou zelene. Vpravo v kopci (Kuh-e Rahmat) je vytesaná hrobka Artaxerxa II.

Schodisko vedúce k východnému stĺporadiu Apadany - kráľovskej audienčnej haly, ktorú začal budovať Dáreios, dokončil ju Xerxes a slúžila na kráľovské recepcie. Na bočnej stene Apadany sú vytesané tri rady príslušníkov kráľovskej gardy. 

 Basreliéf pri západnom schodisku. Nie je tam prvoplánovo vyobrazený lev zabíjajúci býka, ale je to mýtický Angra Majinu s prvotným býkom - symbolika Novruzu, iránskeho Nového roka počas jarnej rovnodennosti.

Zvyšok schodišťa v západnej časti Persepolisu zobrazujúci poddaných perzského kráľa prinášajúcich dary.

Kráľ Dáreios I.

A ešte raz motív novruzského leva a býka.  V Takht-e Džamšíd sa opakuje často, pretože tento areál bol vybudovaný predovšetkým na oslavy Novruzu.

Foto: niečo Ivan a niečo ja
---------
Persepolis je, samozrejme, od roku 1979 zapísaný do Svetového dedičstva UNESCO.