Ema

Každé prostredie, kde sú ľudia, je ľudské.

Ľudské prostredie je charakteristické tým, že napriek údajnému humanizačnému úsiliu si ľudia stále ubližujú. Preto rodičia vedú svoje deti k opatrnosti a ostražitosti pred ľuďmi a ani trestný zákonník nie je možné zrušiť ako zbytočný.

Isteže, každý jeden človek je o sebe v zásade presvedčený, že je najlepší. Len ostatní ho tak nevidia. Sú to idioti a možno aj svine.

Neviem, kto rozšíril fámu, že virtuálny svet je umelý a prečo jej ľudia veria. Sedí snáď za počítačmi niekto virtuálny? Artificiálna inteligencia nebodaj?

Nie.

Virtuálna textová komunikácia, najčastejšie e-maily a chat, vedie neskúsených k tomu, že zlaté pravidlá opatrnosti v kontakte s ľuďmi, ktoré majú od detstva v krvi, vymenia za  zmenené a snové stavy vedomia. Sú ako pod drogami. Prepadávajú ilúzii splynutia mysle s ľuďmi, o ktorých nič nevedia a v naivnom presvedčení o ich úprimnom, nezištnom záujme o duševné útroby im vyklopia najintímnejšie intímnosti, ktoré by za normálnych okolností nezverili ani neškodnému mlčanlivému denníčku pod vankúšom, lebo čo keby ho niekto našiel.

Ja teda neviem, ale utešovať sa, že virtuálne emočné poranenia, ktoré zákonite nasledujú po vyvrhnutí duševných drobov, kŕmnej zmesi očakávaní, neslpnených prianí, romantických sníčkov, sa dajú s prehľadom ustáť, je smiešne. Kto ich neustál v realite, čo ho, cicušku, vedie k presvedčeniu, že tie virtuálne mu ublížia menej.

Ani v realite sa nerozdáva len tak, na počkanie, fyzicky po papuli, ale zraňuje sa citovo. Žiadny rozdiel. Snáď jeden predsa len - vo virtualite sa to dá robiť efektívnejšie.

Ale možno ľudia naozaj potrebujú to, čo bolo vo filme Samsára, kde otec láskyplne presviedčal chlapca, aby nešiel bosý von, pretože je tam treskúca zima. On sa ale toľko driapal vo vykúrenej izbe ku dverám, až ho matka postrčila, že Tak bež. O chvíľu dobehol rumázgať matke do sukní, že premrzol. Nadobudol vlastnú bolestnú skúsenosť.

Ľudia - i keď nie všetci - sa časom naučia analyzovať texty a na ich základe relatívne dobre odhadnúť aj bez osobného kontaktu ľudí, s ktorými komunikujú. Môžu tak vzniknúť hlboké a dlhodobé priateľstvá. Často sa ľudia so svojimi on-line priateľmi dokonca stretnú, i keď to nie je pravidlom - časť ľudí proste nechce, nemá dôvod. K osobným stretnutiam je snáď dobré spomenúť niečo malé z práce Duškovej-Vaculíka (2002) o on-line vzťahoch: Vyše 90 percent ľudí, ktorí sa so svojimi on-line priateľmi stretli, malo o nich vopred vytvorenú predstavu. U viac ako polovice sa táto predstava zhodovala so skutočnosťou. Predstavy mužov sa ale podstatne viac zhodovali so skutočnosťou, než tomu bolo u ženských predstáv.

Aj keď sú vo virtualite reálni ľudia, je internet predsa len svojský. Celkovo si myslím, že vliezť do virtuálneho sveta je ako postaviť sa pod ľadovo studený vodopád. Niekto tam nadšene vbehne len tak, naľahko a zostane v takom šoku, že nenájde ani núdzový východ. Niekto najskôr vodpopád sleduje a vlezie tam, až keď si natiahne pršiplášť. Ale silu vody pocíti tiež a nejaké tie kvapky sa predsa len aj jemu dostanú až na kožu. Ergo, nie každý dopadne ako legendárna smetiarska aprílová mašina na častušky, ktorá definitívne zošalela, ale afektami a depriváciou bude trochu postihnutý každý.

Ja sa teda nechcem do toho príliš starať, ale podľa mňa je najlepšie komunikovať aj virtuálne tak, ako keby ste boli f2f. Tvárou v tvár. Rozprávať sa tak, že si pokračovanie rozhovorov dokážete predstaviť trebárs aj o desať rokov. 

Ale inak si robte, čo chcete.