Ema

Keď sa zrazili euroázijská a arabská tektonická platňa, vyzdvihlo sa v Iráne v zóne ich kontaktu niekoľko horských pásem so spoločným názvom Zagros. Potom na juhu Centrálneho Zagrosu vznikla za éry Sásanovcov hlinená citadela Arg-e Rayen. Neskôr pri citadele vybudovali mesto Rayen, v meste školu a v škole sa stal učiteľom angličtiny Džafarí. Tento člen miestneho horolezeckého klubu v jedno skoré studené ráno nasadol s nami do terénneho auta, aby nám robil sprievodcu pri výstupe na Mt. Hezár.   

Centrálny Zagros. K Mt. Hezáru je odtiaľto ešte kus cesty.

A už sme tu. Takmer pod Mt. Hezárom. Na začiatku údolia je najvyššie položená trvalo obývaná dedina provincie Kermán. Obydlia majú ľudia vybudované z toho, čo dala príroda. Živia ich stáda oviec. Na miestnej mape osada uvádzaná nebola a jej názov v ústnom podaní znel niečo ako Bobzanghí.

Monotónna cesta údolím pod Hezár. Kuh-e Hezár znamená Vrch tisícich farieb a Džafarí nám vysvetlil, že tých tisíc farieb je tam na jar, keď kvitnú kvety. Zo záberu je očividné, že sme tam boli v inom ročnom období.

Pohľad z vrcholu Hezáru. Vľavo dolu (ten trojuholník) je miestny "ľadovec" z halitu - soli, ktorá pravdepodobne vznikla evaporáciou starého mora.

Zostup po sutine z dolomitických vápencov bol rýchly ako zjazd na lyžiach. Len Džafarí občas zaostal a inhaloval z plastovej nádobky liek na pľúca. Ako dvadsaťročný vojak prežil v iracko-iránskej vojne chemický útok a zanechalo to na jeho zdraví trvalé následky. Zaostávala som s ním. Rozprával mi o svojej rodine. S rešpektom o svojej manželke a obdivom o svojich troch deťoch. Najstaršia dcéra už bola gymnazistka. Raz budú mať všetky vysokoškolské vzdelanie, dobré rodiny a spolu budú chodiť na pikniky. Len mal trochu obavu, aby sa mu chlapci, keď raz budú študovať v Teheráne, nezmršili. O svoje jediné dievča, napodiv, obavy nemal. - Ona je veľmi rozumná.

Chvíľu sa ošíval, ale nakoniec sa osmelil.

- Ty, Ema a je to pravda, že tam u vás sa rodiny bežne rozvádzajú?

- Iste. Asi polovica.

Džafarí si zainhaloval.

- Ty si zo mňa robíš srandu. Ty ma chceš šokovať.

Neveril mi.

- A kto sa stará o deti?, vytiahol zákernú otázku.

- Ženy. Väčšinou.

- Ženy? Úplne samé?

- Iste. Mnohí muži nemajú už potom o svoje deti záujem. Ale mnohí nemali už predtým.  

- A tie deti ... netrpia tým?

- Trpia. Ale často menej ako keby rodina zostala spolu.

Džafarí zabrzdil v sutine kus nado mnou. Vyzeralo to ako Kázanie na hore v pidgin english.

- Ema, čo sú to za ľudia? Prečo sa potom berú? Ako je možné, že tým mužom nezáleží na ich deťoch? A na svojej žene? Čo ste to za kultúru? Vieš, ja mám z vás strach. Vy si nevážite vlastnú rodinu. Ako môžete byť zodpovední v hocičom inom, keď nie ste zodpovední k vlastnej rodine? A nič mi nehovor. Ja som jednoduchý vidiečan, ja to nepochopím.

Ani som mu nič hovoriť nechcela. U nás šesťdesiat rokov žiadna vojna, v ktorej si muži ako on vyberali v zákopoch z vrecka fotografie svojej mamy a svojej frajerky a mysleli na svoj dom a svoje budúce deti, nebola.

- Džafarí, my sa máme dobre.

- Toto? Toto je pre vás mať sa dobre?

Začala som mu rozprávať o horách v Európe. K odstavenému tereňáku sme to už nemali ďaleko.  

Podvečer nad periférnou časťou Zagrosu. Tu niekde sa začína divý Balučistan a za ním sú už iné hory.