Ema

Bol skorý marec 2010. Zahraničný výbor Snemovne reprezentantov USA sa práve zberal hlasovať o tom, či Turecko spáchalo pred takmer sto rokmi genocídu na Arménoch, keď sa egyptskému despotovi a poskokovi amerických neocons Husnímu Mubarakovi pohli v jeho stareckom žlčníku kamene. Vplyv na túto nemilú zdravotnú komplikáciu malo okrem návratu nebezpečného muža - bývalého šéfa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Mohamada ElBaradejího, najmä (americké) rozhodnutie, že Egypt musí zásobovať Izrael zemným plynom. To skorumpovaného Mubaraka obralo v očiach Egypťanov o zvyšky dôstojnosti a zacvičilo i žlčníkom. Tieto geograficky vzdialené udalosti mali spoločného menovateľa - americkú loby tzv. židov. Dotlačením USA do rezolúcie o genocíde Arménov si vybavovala účty s tureckým Erdoganom a zemný plyn nutne potrebuje na prevádzku svojej vojenskej základne v Palestíne s názvom Izrael. Mubarak (zo strachu pred narkózou na pôde štátu, ktorému despoticky vládne už skoro tri desaťročia) odcestoval na kliniku do Nemecka a turecký veľvyslanec v USA sa spakoval domov.

Kto sa pri zmienke o americkej rezolúcii týkajúcej sa genocídy v časoch Otomanského impéria dokáže pozrieť na rozľahlejší výsek súčasnej mapy než je chimerózny Veľký Izrael, žasne. Politicky korektní, proizraelsky naformátovaní analytici budú zrejme naďalej presvedčení, že tzv. židia sú predsa geniálni (priam nadľudia - Nobelove ceny, Oscary atakďalej), a tak za napohľad kontraproduktívnym manévrom s uznávaním genocídy je určite-určite niečo rafinované. Tí, ktorí poznajú psychopatickú kmeňovú mentalitu Chazarov, poznajú pravdu. Žiadny rafinovaný manéver. Len pre tento stepný kmeň príznačná chorobná nenávisť. A dôvod? Žeby ostré turecké stanovisko k masakre, ktorú spáchala židovská armáda v Gaze? Áno, aj.

 Vráťme sa na skok do šera nedotknuteľnými sionistickými mýtmi opradenej histórie, v ktorej neplatnou rezolúciou OSN o rozdelení Palestíny a následnými etnickými čistkami domáceho obyvateľstva vznikol podivný klin zaťatý do arabského sveta a dostal názov Izrael. Kto nebol hlúpy, už zo samotnej strategickej lokalizácie tohto pseudoštátu medzi Stredozemným morom a Akabským zálivom pochopil, koľká bije. Toto nebol projekt pre "úbohých európskych Chazarov", ktorí zholokausotvali svoje staré európske mená a bez najmenšej chuti potĺkať sa niekde v palestínskej púšti odišli prevažne do USA. Bol to ťah na ovládnutie blízkeho Východu. Záujem o tento projekt mal pochopiteľne židoboľševický Sovietsky zväz - lebo kto už bol socialistickejší ako kolektivistickí kibucnícki kolonialisti, od ktorých znechutene ušiel aj z naivity vyliečený východoeurópsky pán režisér Lahola (kto chce, nech si jeho pôvodné meno zistí sám, lebo to, čo uvádzam, prevzal z vývesného štítu na istom mäsiarstve). Sionistická centrála v USA mala problém, pretože bolo treba u hustých kibucníkov prevádzkujúcich Izrael pretromfnúť Stalinove ponuky. Všeličo sa dalo, vrátane donútenia Nemecka k mastným platbám a dodávok zbraní, ale jeden problém zostal - životne nevyhnutná ropa. A tak USA najskôr prisľúbili a potom CIA zorganizovala zvrhnutie demokraticky zvoleného premiéra Iránu Mosaddeqa, ktorý hodlal posilniť - vďaka veľkým zdrojom nerastných surovín a intelektuálnemu potenciálu Iráncov - hospodárstvo a vplyv Iránu. Američania pre blaho kibucníckeho Izraela urobili z iránskeho aristokrata Mosaddeqa komunistu (doba pokročila a teraz takých ako Mosaddeq vyhlasujú za teroristov), vykopli ho, zlikvidovali iránsku demokraciu a dosadili do čela Iránu tyrana. Nastali zlaté časy iránsko-izraelskej spolupráce, keď židovskí "experti" pomáhali šáhovej beštiálnej tajnej službe mučiť oponentov s rovnakou vervou, ako to títo nehanební čepičkoví bastardi robili nedávno v irackom Abú Grajb. To však nie je dôležité. Podstatné bolo, že Irán vybudoval Izraelu ropovod z Eilatu do Aškelonu a iránsky šáh ho napľňal kvalitnou ropou prakticky zadarmo. Izrael sa stal vďaka strategickému ropovodu z Červeného do Stredozemného mora významným geopolitickým hráčom.

Lenže prišiel rok 1979 a Iránci urobili, čo nikto nečakal. Šáha podporovaného Spojenými štátmi a Izraelom odstavili od moci a zároveň odstavili od svojich ropných ložísk parazita. Ropovod z Eilatu do Ašdodu vyschol.

Iránci vymazali Izrael z energetickej mapy sveta.

Tipline - ropovod Eilat-Aškelon

Po páde židoboľševického režimu vo východnej Európe mohol sionizmus expandovať aj do prostredia okupovaného predtým ideológiou svojho červeného brata, ktorý už bol na obtiaž. Otvorili sa mu cesta k obrovským zdrojom ropy a zemného plynu. Ešte nedoznelo extatické cinkanie kľúčmi a bujaré halekanie naplnené vzletnými emóciami podfarbenými vybľakovaním o pravde a láske, keď Azerbajdžan a Turecko podpisovali dohodu o strategickom ropovode z Kaspiku do Stredozemného mora. Trvalo však ďalšie roky, kým bol projekt Baku - Tbilisi - Ceyhan (BTC) hotový a pod starostlivým dohľadom USA podpísaný šéfmi Turecka, Gruzínska, Azerbajdžanu, Kazachstanu a Uzbekistanu. Mal spolu s akciou Chodorkovskij, rozbehnutou priamo v Rusku, podraziť nohy ruskému ropnému priemyslu a dostať ložiská aj významné prepravné trasy plne pod kontrolu USA. Tesne predtým, ako skončil Chodorskovskij za veľkého revu USA v lochu, okrem strategických ropných dohôd s Čínou - takých dohôd, ktoré sú povinní riadiť reprezentanti obyvateľstva, nie skurvené nenažrané totalitné korporácie - stihol ešte prisľúbiť dodávky ruskej ropy do BTC. Ropovod Baku - Tbilisi - Ceyhan bol slávnostne uvedený do prevádzky v máji 2005. Bol to prvý veľký energetický infraštruktúrny projekt 21. storočia. Ropa z Baku dorazila do Ceyhanu v závere mája 2006. V júni sa v Turecku uskutočnila veľká žúrka - aj za účasti izraelskej delegácie. Pretože ďalším krokom - pre ktorý Chodor prisľúbil ruskú ropu - bolo prepojenie terminálu v Ceyhane s izraelským Aškelonom a cez reverzný chod ropovodu Aškelon - Eilat dodávky ropy do tankerov v Eilate. Odtiaľ mali podľa smelých sionistických plánov zásobovať najmä Čínu a Indiu - vlastne nie zásobovať, ale kontrolovať a regulovať. O pár týždňov na to Izrael využil bezvýznamný pohraničný incident a začal vybombardovávať južný Libanon. Vyše milióna ľudí odtiaľ utekalo pred židmi v bombardéroch a tankoch a Izrael bombardoval aj sýrske územie, aby vtiahol do vojny aj Sýriu. Turci síce chceli, aby šla spojnica Ceyhan - Aškelon po morskom dne, ale šikovní židovskí fiškusi vydumali, že po súši je to lacnejšie a môžu zabiť dve muchy jednou ranou - vyčistiť Lebensraum pre expanziu Veľkého Izraela.

Akcia sa nepodarila.

(A nepodarili sa ani Spojenými štátmi a Izraelom podporované etnické čistky Juhoosetíncov v roku v 2008 v Gruzínsku, ktoré súviseli aj s ropovodom BTC. A to bol Izrael natoľko drzý, že krátko pred úderom jeho generálov na Južné Osetsko deklaroval pripravenosť podpísať s Ruskom dohodu o dodávkach 4 miliárd kubických metrov ruského zemného plynu ročne do Izraela na dobu 20 až 30 rokov.)

Ropovod Baku - Tbilisi - Ceyhan

Kto vyjadril v roku 2006 (na rozdiel od Západu, vrátane Európy) zhnusenie z besného izraelského rozbíjania Libanonu, bolo Turecko. Na rozdiel od zbastardelých privandrovalcov z Európy - ktorí región, v ktorom náhodou počas svojho nomádskeho potulovania sa svetom žijú, intenzívne nenávidia a najradšej by z neho vytvorili vypálenú krajinu obklopujúcu ich zúrivo zelenú utópiu zavlažovanú zvyškami vody ukradnutej domácim ľuďom - sú Turci obyvateľmi Ázie. A keď od roku 2001 sledovali, ako rakovinový nádor, ktorý zasiahol Palestínu, postupne otravuje svojimi jedovatými splodinami celý región, začalo im dochádzať, že cez kamarátšaft s USraelom cesta nevedie. A potom prišiel masaker v Gaze na rozhraní 2008/2009, tá číra beštialita na bezmocných obyvateľoch najväčšieho koncentráku v dejinách ľudstva.

Turecký záujem o prepojenie Ceyhanu a Aškelonu sa dostal na nulu a pompézny návrat Izraela na energetickú mapu sveta nenastal.

A tak prišla americká rezolúcia o genocíde Arménov.

- A čo sme my vari vojnu prehrali, že nám tu idú nejakí beštiálni zmrdi, vraždiaci neprestajne ako killerská mašina, genocídu našívať?, položili si otázku Turci. Genocída sa predsa hádže na krk len porazeným alebo slabým - a Turecko nie je ani jedno, ani druhé.

 Ak Snemovňa reprezentantov schváli rezolúciu o genocíde Arménov,Turecko už odkázalo USraelu, čo mieni urobiť. Ministertsvo zahraničných vecí a ministerstvo energetiky už posúdili alternatívy v energetickej politike a otvára v tejto oblasti priestor pre úzku spoluprácu s Ruskom. Vo vojenskej oblasti zatiaľ Turecko nemieni podkopávať Američanom nohy v Afganistane, ale predpokladá prehodnotenie spoločných vojenských projektov, obmedzenie využívania vzdušného priestoru Turecka vzdušnými silami USA a využívania tureckých základní NATOm.

Iste, kúštik Turecka je v Európe. Aj kus Ruska. Prečo by sa mali vnucovať do spolupráce s arogantnými západnými sviňami s ekonomikou pod čiarou ponoru, keď budúcnosť patrí Ázii.

Možno mi nejaký bystrý politolog povie, že preto, lebo u nás je demokracia, sloboda a lucké práva.

No hej. Pozriem sa na ne, keď Európa spotrebuje posledný barel ropy, posledný meter kubický zemného plynu a Rusko jej ukáže za jej chrapúnske správanie prostredník.