Ema

- Je tam tma ako v rohu.

Tomuto som ako decko nerozumela. Narodila som sa do plne elektrifikovaného sveta a po zotmení som vtedy von nechodila. Predstavovala som si, ako sa Liliput šmýka v temných útrobách baranieho rohu, ale potom vyvstala otázka, ako sa tam dostal a našla som si niečo iné na rozmýšľanie.

Asi nikto neskúmal modernými zobrazovacími metódami, čo sa deje v detskom mozgu, keď sú rodičia tej veľkorysosti, zhasnú po zotmení svetlo a zapália sviečky. Preto nevedno, či plameň sviečok aktivuje nejaké jeho staré časti či čo. Každopádne to bol úkaz, z ktorého sme boli, brat aj ja, úplne v bezsebe. Izba mala naozaj tmavé rohy. Zaradili sme sa medzi tých niekoľko miliárd ľudí, ktorí sa pri pohľade na horiace sviečky dostávajú do meditatívnej nálady, akú mali naši prapredkovia homo habilisi sediaci v paleolitickej jaskyni pri ohni. Bola noc, ohník plápolal, jaskyňa bola bezpečná a na práci nič dôležité.

Najkrajšie sviečky v Bratislave horia v Devínskej Novej Vsi. Takmer ako chanuka - sviatok svetiel je to tam v polovici decembra, keď skupina umelcov a im podobných zorganizuje v starej pivnici výstavu sviečok. Horiacich. Vyrába ich už skoro štyridsať rokov pán, ktorý si za ten čas vypracoval majstrovskú umeleckú zručnosť a rôzne tajné receptúry, aby sa mu napríklad takéto sviečky  

inšpirované by Optical Art Victora Vasarelyho nezbortili, nezlepili ani inak neprejavovali materiálovú nedokonalosť. Jeho diela sú krásne, až tak, že ich ľudia často ani nezapália. Hnevá sa na to. Jeho dielo je dokonalé tým, že sa premení na plameň.

A takto to vyzerá v dielni. Polica so segmentmi sviečok.

-----------------------------------------------------

Dolu sú fotografie z minuloročnej slávnosti sviečok. Deje sa počas druhej adventnej nedele - čo je jediný dátum kresťanského predvianočného kalendára, ktorý evidujem - ale nemá žiadny náboženský kolorit. Proste len v pivnici horia sviečky a ľudia bez ohľadu na náboženské vyznanie i sexuálnu orientáciu sa chodia na ne pozerať.

Jaskyňa. Pripomína čas, kedy sme - ako zistili vedci - hovorili len hm. Pod sviečkou je, ako býva zvykom, najväčšia tma. Ako v akademických kruhoch.

Plávajúce sviečky majú ľudia majú radi, lebo znižujú riziko požiaru. Jeden z kamarátov však nemá rád ani tie, lebo raz položili s frajerkou horiacu sviečku, akože intímna atmosféra, na ratanový stolček a potom na ňu zabudli a odišli do kina. On ani na tieto výstavy nechodí, vraj by mal z nich nahovno Vianoce.

Táto sviečka, kým nehorela, vyzerala fádne voskovo a mala mdlú farbu suchej pomarančovej kôry.

----------------------------------

Keď už je reč o sviečkach: maniakálny opis výroby svietnika z knihy Šemot - Exodus "... vyhotovíš svietnik z čistého zlata; svietnik, ktorého podstavec a ramená budú kované. Z neho budú vychádzať kvetné kalíšky, hlavičky a kvety" atakďalej atakďalej je pravdepodobne najstaršia technická norma, ktorá sa zachovala podnes deň. O to trápnejšie je, keď v závere únavného opisu vysvitne, že nejde o svietnik, ale o držiak na olejové lampy.

Celkovo sa nevie, kedy si ľudia začali v noci prisvecovať prenosnými svietidlami. Je ale jasné, že na to používali, čo sa hodilo a bolo - a to je veľmi dôležité - bežne k dispozícii. Trebárs aj asfalt. Hlinené svietniky sa našli v Egypte aj na Kréte, sviečky používali starí Čínania aj Japonci. Tie dnešné sú prevažne z ropného parafínu, niektoré z včelieho vosku, prípadne gelové, podobné na haribo_macht_kinder_froh. Sú rôzne prifarbované a dochucované voňavými látkami. Väčšina je už komponovaná tak, že pri horení vysublimuje, ale doma, keď sa vosk vybryndal zo svietnika na obrus, odstraňovala ho matka žehličkou cez pijak. Takto som v detstve prišla o všetky pijaky z linajkových zošitov. No, čo už.