Ema

Len tak, medzi pradením, som si na to spomenul, keď som vylihoval na časopise. Bol prelezený reklamami. Podstatnú časť tvorili výzvy na nákup farmakologických preparátov označovaných ako doplnok výživy. Boli sprevádzané textami strašiacimi pospolitý čitateľský ľud, že ak po nich nesiahnu, zanedbajú svoje telo a postihnú ich za to plamene pekelné vo forme fyzickej nedostatočnosti. Toto zotročovanie farmakologickým priemyselným komplexom je podobné agende náboženských siekt. Človek si tiež nemôže overiť, že bez výťažku zo žraločích chrupaviek by sa cítil strašne, čiže nedosiahol by spasenie tela a v lepšom prípade bručal v očistci. Podľa obratu farmaceutických firiem ľud poslúcha svojho pána. Verí mu a zároveň neverí vlastným samoliečiacim schopnostiam. 

Trochu ma mrzí, že nedokážem byť ako Epikuros, ktorý vo svojich dielach nemal jediný citát a všetky jeho myšlienky boli pôvodné. Úvahy o medicínsko-priemyselnom komplexe, do ktorého patrí aj farmakológia, som totiž objavil v podstatne prepracovanejšej podobe u biológa Stanislava Komárka v jeho inšpiratívnej knihe Spasení těla - Moc, nemoc a psychosomatika.

Nebudem sa teda pokúšať o vlastné amatérske mačacie formulácie, ale vyberiem - bez snahy niekoho uraziť, len čisto na rozmýšľanie bez vzťahovačnosti - časť z Komárkovej knihy.

- Predpisy tabuového charakteru reglementujúce stravovanie, obliekanie, sex a mnohé ďalšie mali všetky tradičné kultúry starostlivo prepracované. Vedelo sa, čo má robiť chorý, čo rodička, čo bojovník pred odchodom do boja. Ako medicínska, nie primárne nábožensko-tradičná záležitosť sa tieto predpisy začali chápať až v novej dobe. Plagáty, na ktorých zväčšeným krvilačným obludám kanie z nečistého hypostomu, ktorý si brúsi na svoje obete, odpudzujúca lymfa (varovali pred kliešťovou encefalitídou a propagovali drahú očkovaciu látku), ktoré som voľakedy vídal v Rakúsku a novšie aj u nás, predčili svojou dryáčnickosťou a citovým vydieraním zjavne aj najhorších predavačov odpustkov z 15. storočia. Nie je náhodou, že najčastejšie liečenou fóbiou súčasnosti sú premrštené obavy zo špiny a choroboplodných zárodkov.

Eugen Drewermann (1991) dokladá veľmi plasticky, že katolícka sexuálna morálka, ktorej málo realistické predpisy je v dnešnej dobe ťažké dodržiavať, vyvoláva v rodinách napäto neurotickú situáciu, veľmi priaznivú k tomu, aby sa niektoré z detí venovalo klerikálnym povolaniam a z hriešneho a nechutného sveta týmto pádom "vyviazlo" (že je to ilúzia, mladá myseľ nerozoznáva). Je treba dodať, že v rodinách silne veriacich v medicínsko-priemyselný komplex (MPK) a jeho osvetu vzniká atmosféra úplne podobná a budúci pretendenti týchto povolaní - pokiaľ svoj stav "nezdedili", ako sa často stáva - sú práve deti, ktoré bojujú s vlastnými strachmi a neistotami vyvolanými  MPK, v konečnom dôsledku strachom pred smrťou a snahou sa takto "poistiť". Mnohý lekár potom potrebuje "svojich" chorých aj z toho dôvodu, že si s nimi rieši nejeden vlastný existenciálny problém a tvorí, hoci nevedome, čosi ako svojpomocnú skupinu.

Medicínsko-priemyselný komplex nie je celosvetovo centralizovaný ako katolícka cirkev, ale trochu rozvolnený, ako cirkvi protestantské či sunnitský islam. Táto decentralizácia paradoxne výrazne znižuje možnosť akejkoľvek jeho reformy, lebo každá zmena vyžaduje consensus doctorum, ktorý sa dosahuje mimoriadne zle. MPK predstavuje pozoruhodný ostrovček prežívania niektorých tradícií scholastickej učenosti v dnešnom svete, kde sa inak európska historická tradícia do značnej miery rozpadla. Je veľmi poučné pozrieť sa na MPK a jeho úkony ako na inštitúciu primárne náboženskú.

Už celý systém zasväcovania na lekárskych fakultách je v mnohých aspektoch všeličím iným, len nie praktickou prípravou na budúce povolanie a má neobyčajne veľa konzervatívnych a archaických prvkov (lStačí sa pozrieť na úvodné pitevné kurzy - dá sa predstaviť si pôsobivejší začiatok zasvätenia, než so sebe podobnými rozobrať niekoľko ľudských tiel?) Rad skúšok je veľmi obtiažnych a neobyčajne náročných na pamäť, ďaleko za hranicou budúcej praktickej použiteľnosti (memorovanie najjemnejších anatomických detailov aj pre tých, ktorí nebudú nikdy operovať alebo ich inak využívať, absurdne široký záber predmetov zmysluplný snáď v 18. storočí, ale bez skutočného pochopenia človeka ako celku) - "my sme sa to museli naučiť...", "čo by to bolo za lekára, keby nevedel..."

Túto časť Komárek uzatvára konštatovaním, že tak ako medzi klerikmi po Tridentskom koncile, ani medzi lekármi nič nesmie byť ponechané na vlastné variačné schopnosti a systém vypudzuje všetkých samostatne mysliacich. "Ak hovoríme s lekármi z praxe, často tvrdia, že takéto postupy sú nevyhnutné, lebo čo by tí pacienti robili, keby nad nimi nebol starostlivý dohľad. Tento uhol pohľadu, vskutku zodpovedajúci stredovekej cirkevnej praxi, úplne neguje základný kameň modernej demokracie, a síce predstavu, že jedinec je sám za seba zodpovedný a má slobodu i k tomu, konať veci pre neho skutočne či domnelo nevýhodné alebo škodlivé."

Nabudúce snáď napíšem niečo pôvodné. Túto časť šírenia cudzích pozoruhodných myšlienok uzavriem oblúkom k Epikurovi: Nemôže byť slobodný ten, kto síce vypudil tradičného boha, ale na jeho miesto si dosadil boha nového a zostal mu rovnakým otrokom.