Ema

Sinologická akademická obec Česka sa pohoršila. Nejaký sedlák si dovolil prekladať čínsku poéziu a nielenže ju vydal v knihe Písně a verše staré Číny, ale dokonca získal cenu za preklad.

Stočes. Zemědělec!

Kto vlastne ten Stočes je? Narodil sa v Čechách roku 1929 a už ako študent bol očarený starou čínskou poéziou v Mathesiovych dielach. Keď skončil Vysokú školu obchodnú, pracoval ako odborník na tropické a subtropické poľnohospodárstvo v službách OSN v Ghane, Etiópii, Togu, Senegale a Tunisku, pripravoval poľnohospodárske projekty pre Južnú Ameriku a od roku 1985-1990 sa práca toto človeka s francúzskym občianstvom a zmyslom pre poéziu sústreďovala výlučne na Čínu. Popri odbornej práci vyhľadával východzie texty k Mathesiovým parafrázam na starú čínsku poéziu a keď ponachádzal pozoruhodné pôvodné zdroje, prekladal ich do čestiny. Jeho učiteľkou čínštiny bola profesorka Zheng Su.

Stočes vďaka svojim dlhodobým kontaktom s francúzskym prostredím potvrdil, že čínske básne v slávnej Knihe z nefritu, ktorá vyšla v Paríži v roku 1867 a vzbudila mimoriadny ohlas, mladá Judita Gautierová nepreložila, ale - koľká blasfémia! - sama napísala. Judita čínštinu síce ovládala, ale starými majstrami sa nechala len inšpirovať. Že boli tie básne vnímané ako "originál čínske", bolo spočiatku čaro nechceného, neskôr sa stalo úmyslom. Snobi môžu poďakovať, lebo kvôli tomuto drobnému podvodu sa k nim dostal kus autentickej krásy.

Na básnenie v prekladoch treba byť akademikom, odkázala Stočesovi česká sinologická obec. S jej reprezentantkou Olgou Lomovou sa dokonca stretol aj v priamej diskusii, výsledky mi nie sú známe a ani ma nezaujímajú.

Tu je ukážka, ako vlastne taký profesionálny preklad z čínstiny vzniká - preklad tej istej básne piatimi autormi.

-----------------------------------------------

Stočes má niečo, čo sa v zaprášených akademických kuticiach rodí len zriedkavo. Cit.

Je dobre, že konfesijné pseudoelitárstvo už dnes nemá šancu zabrániť tomu, aby knihy ako sú Písně a verše staré Číny vychádzali. Ako dôkaz, že poézia nemá nič spoločné s akademickou strnulosťou.

Myslím na svého synka, jemuž jsme říkali Poníček

Můj malý Poníčku / jaro už je tady

a stále trvá naše odloučení.

Možná, že v tuto chvíli / spíváš kdes se žluvami

uprostřed kvetů / ve sluneční záři.

Co jsi nás opustil

roční doby

tak chvatně se střídajú / až je to k nevíře.

Kdo nyní říká ti s obdivem

jak bystrý chlapec / je náš Poníček?

Mé myšlenky zalétají / k bystřine v rokli,

k opuštěné steztičce

v horách,

k prouteným vrátkům / pod prastarými stromy

v naší věsnici.

Všude tě vidím  / a vzpomínám se smutkem,

jejž snad jen spánek / mohl by zaplašit.

Opřen o zábradlí / na jarním slunci vyhřívám

svůj starý hřbet.

(Tu Fu, preklad František Stočes)