Ema

 - Prečo Koreš, pýtali sme sa a on vtedy nalistoval príslušnú kapitolu Ezdráša a čítal o perzskom kráľovi Kýrovi - Korešovi, čo umožnil Židom návrat z exilu, do ktorého ich uvrhol Nabuchodonozor. Čítal o Kýrovej výzve domácim, nech podporia ľudí idúcich z exilu domov darmi a oni tak učinili. A tiež o tom, ako sa vyplienené poklady vrátili do Judska.

- To bol mesiáš, nie nejaký Šabtaj Cvi, hromžil a nám s bratom padli sánky, lebo sme nevedeli, kto je Ezdráš, mesiáš ani Šabtaj Cvi, len Koreša na dvore sme poznali.

Potom sme s o Kýrovi, ktorý bol Slnkupodobný a Vazraka - veľký, niečo podozvedali v škole a ja som sa šla pozrieť aj priamo do iránskej Pasragady - Pasargadae, kde sú ruiny prvého hlavného mesta zjednotenej Perzskej ríše a Kýrova hrobka. Brat nešiel. Nemá rád výpravy do krajín, kde nefunguje spoľahlivá sieť bankomatov a splachovacích záchodov.

Pasragada je dnes pustá krajina pri riečke Pulvar. To je údel silných ríší, že husté osídlenie krajinu vypľundruje. Takmer celý Blízky východ s jeho veľkolepými starými civilizáciami je dôkazom ako generácie a generácie ľudí vedia vybývať krajinu. To nie je žiadna ekologická agitka, príroda je tiež riadna ludra - nech si jej zbožňovatelia hovoria čo chcú - žiadna starostlivá matička to nie je a nakoniec, veď aj my, vrátane našich najhorších sklonov, sme jej súčasťou. Ale tiež to nie je výzva na odstrel prírody.  

Hrobku Kýra pred 2500 rokmi obklopovali kráľovské záhrady so stromami, kvetmi a potokmi. Teraz ju obklopilo lešenie. 

Hrobka chronicky známeho tvaru - pričom sa v odborných kruhoch stále diskutuje, či sa Peržania inšpirovali u Lýdčanov alebo naopak, ako keby to nebolo z pohľadu 2500 rokov, ktoré odvtedy uplynuli, úplne jedno - pôsobí smutným dojmom. Predstavovala som si, ako z nej vybieha náš natešený, chvostom vrtiaci vlčiak Koreš, ale na fotografii to, samozrejme, nevidno. A tiež som tým nechcela povedať, že sa hrobka podobá na psiu búdu.

Nabalzamované telo Kýra, ktorého pri potýčkach zabil ktosi z akéhosi skýtskeho kmeňa, tam, samozrejme, nie je. Nikto nevie, kde mu je koniec, ale vraj keď tam bol nakuknúť Alexander Veľký, videl sarkofág a naparádený interiér.

Toto je zvyšok z jedného paláca, jeho vstupná časť s basreliéfom. Pasragada mala viacero palácov, aj zoroastriánsku svätyňu, ale zo všetkého zostali len úlomky.

Pohľad z Tall-e Takht, Trónneho vrchu, ktorý je údajne najstaršou časťou starobylého komplexu. Sú tam ovce sa voľne pasúce, vydupaný kruh je ich nocľaháreň s búdkou pastiera. Vďaka ovciam nie je na tejto strane areálu  úplné ticho. 

O čo viac sa vie o Kýrovych hrdinstvách, o to menej sa vie o jeho rodinnom živote. Ako bolo zvykom, mal viacero žien, pričom najobľúbenejšia bola Cassandane, s ktorou mal synov Kambýsa, Bardiyu a dcéru Atossu a ešte nejaké ďalšie deti. Z nich je najznámejší šibnutý Kambýses, ktorý bol fascinovaný egyptskou kultúrou a podľa Herodota zmenil v krajine zákony, aby sa mohol po vzore faraónov oženiť so sestrou Atossou. Údajne sa oženil aj s ďalšou, ale zavraždil ju. Pri svojej neúspešnej výprave do Egypta sa správal ako hovädo a o nič lepšie to nebolo ani po návrate do Perzie. Zomrel zavrhnutý všetkými kvôli svojej nechutnej povahe.

Atossa ho o veľa rokov prežila a neskôr sa podľa niektorých historických zdrojov stala manželkou Dáreia a matkou Xerxa. Každopádne to bola zaujímavá dáma, na vtedajšie pomery spoločensky aj politicky veľmi vplyvná.

O čom sme to? Aha, o vlčiakovi Korešovi. Zomrel na starobu, mal vtedy osemnásť rokov. Podľa môjho skromného názoru by mesiáši zomierať nemali. Na nových treba čakať niekedy celé veky.