Ema

  - Drahä bratia a sestry, blíži sa koniec sveta a preto treba čo? Dobyť Jeruzalem, oslobodiť ho od moslimov. Lebo čo by si Ježiško o nás pomyslel. Vráti sa - a v Jeruzaleme moslimovia. Strašná predstava. Hor´sa na Jeruzalem!

Zhruba toto odkázal pápež Urban II. v roku 1095 ľudu z koncilu v Clermonte. On im síce nevyjavil, že - tak ako v súčasnej vlne US&GB križiackych výprav na Blízky Východ - čerta ide o vieru, ale o zachraňovanie mocnosti pred úpadkom. Vtedajší politický rámec pripravovaným križiackym barbarstvám dal úpadok byzantskej ríše a vzostup sily tureckej.  Nevadí, že v Jeruzaleme, ktorý v roku 638 dobyli Arabi, si abrahámovské náboženstvá nažívali v mieri a pohode a navrátivšieho sa Ježiša by iste z kolektívu nevypšikali. Bolo treba ísť a zabíjať. Memetický prenos ideológie fungoval cez všetky kostoly, ani Fox News nebolo treba, a tak nadšenie rástlo.

Pápežovo mocné prevolanie zachytila najskôr lúza vedená Petrom Pustovníkom - Oslom a len tak, holými rukami, desaťtisíce vyvrheľov nadšených z príležitosti uniknúť z domácich mizerných pomerov a drancovať a zabíjať vyrazili "oslobodzovať" Jeruzalem. Cestou vyplienili Belehrad a ďalšie mestá a na Blízkom Východe dostali poza uši. Medzitým sa v Európe sformovala prvá seriózna krížiacka výprava. Snáď 150 tisíc dobre vyzbrojených mužov - približne rovnaký počet ako je teraz v Iraku US mariňákov - vyrazilo na Blízky Východ. Nebudeme tu spomínať celú križiacku melu, ani 13. júl 1099, keď Frankovia dobyli Jeruzalem a zaknihovali si najväčšiu masakru moslimov a židov v dovtedajších dejinách, ale zostaneme na severozápade Sýrie, kde sa kúsok od hraníc s Libanonom ako biely prízrak podnes deň týči nikdy nedobytý križiacky hrad - Krak des Chevaliers. 

(mapa zo stránky almasriq)

Krak des Chevaliers, po arabsky Kala´at al Hosn, bol križiakmi vybudovaný v polovici 12. storočia na základoch predošlých stavieb - lebo taký významný strategický bod na kontrolu cesty do a z Libanonu bol využívaný oddávna  - na osamelom kopci medzi Antilibanonom a horstvom Džabal Ansaríja. Križiaci ho od arabských majiteľov dobyli v roku 1110 a obýval ho rád špitálnikov, založený akýmsi dobrákom Gerardom, po ktorom prevzal vedenie bratstva Raymond de Puy. Rád špitálnikov znie mierumilovne, aj krátky čas mierumilovný bol, ale potom aj v ňom prevládol vojenský aspekt a jeho členmi boli zabijaci ako všetci ostatní križiacki mnísi. Akurátže títo tiež poskytovali križiakom bezpečie a hotelové služby, ergo špitálnictvo.

Z tohto miesta Krak des Chevaliers nevyzerá príliš majestátne, ale kvitli tam kvetinky, čo vo vyprahnutej krajine vždy poteší. Inak, do hradu sa vchádza dlhým ponurým tunelom a potulky po tejto križiackej demonštrácii sily sú dosť stiesňujúce.

Tu už vidno z nádvoria za prvým z dvoch ochranných valov masívnosť hradu vybudovaného z lokálneho bazaltu a vápenca lepšie. Zaberá plochu troch hektárov a jeho vnútro údajne doteraz nie je celkom preskúmané. 

Jedno z nádvorí zložito štrukturovaného hradu.

... a mohutná hradná katedrála, v ktorej sa z kancla kázalo o Kristovej láske. My sme mali smolu, že v tom čase v celom areáli nikto nebol, ale v bežnej turistickej sezóne je vraj hodne navštevovaný hlavne domácimi turistami.

Jedno z nádvorí schopných poskytnúť bezpečie tisíckam vojakov a pohľad na zvlnené vŕšky Antilibanonu.

Nedobytný Krak des Chevaliers bol poslednou baštou križiakov. Mesiac ho obliehal kráľ Bajbars s egyptskou armádou a keď jeho osadenstvo videlo, že trčať tam je hlúpe a zbytočné, vymenili hrad za svoj bezpečný odchod. Vďaka tomu zostal mimoriadne zachovalý a trochu ho poznamenali len zemetrasenia. UNESCO ho tento rok zaradilo do Svetového dedičstva.

Tak, to je pre dnešok zo stále sa rozrastajúcej Axis of evil všetko. Darebácka neocons propaganda nám síce tieto "darebácke" krajiny líči ako temné diery, v ktorých žijú islamskí fašisti a draci, ale vedzme jedno: barbarským pustošením týchto krajín (príkladom je US&GB rozvoz humanity a demokracie v Iraku až do domu) prichádza ľudstvo aj o svedectvá histórie. A držme Kraku des Chevaliers palce, aby - keď už toľko vydržal - nepodľahol izraelským airstrikes. V júli 2006 už mal na mále.

Do Libanonu sme vtedy pred pár rokmi nešli. Povedali sme si, že nabudúce - a len Libanon. Aj dobrú mapu som už mala na jar kúpenú. Aspoň som si mohla do nej v júli a auguste súkromne vyznačovať zničené miesta, dôkazy izraelského zmrdstva. Ya, Livnan, z Kraku sme síce na teba dovideli, ale raz prídeme. Ako obdivujúci pútnici, nie banda zverov zabíjajúcich z bombardérov tvoje deti.