Ema

 Yamato drummers, ktorí včera a predvčerom hrali v Bratislave, sú niečo ako slovenská Lúčnica. S tým, samozrejme, že reprezentujú kultúrne dedičstvo diametrálne odlišné od slovenského, ktoré je tak omračujúco dynamické a pestré, že Lúčnica žne standing ovations po celom svete, vrátane newyorského Brodwaya a dokonca londýnskeho The Royal Opera House. S The Royal Opera House to bolo tak, že ktorási manažérka so slovenskými koreňmi začala obžierať vedeniu opery uši, aby dali do programu Lúčnicu. A oni, že tak to teda v žiadnom (!) prípade, také bohdá nebude, aby na doskách The Royal Opera House nejakí folkloristi, a ešte k tomu easteuropeánski, hopsali. Nevedno, ako sa tej Slovenke podarilo vedenie ukecať, ale nemožné sa stalo možným a pred pár rokmi Lúčnica v The Royal Opera House naozaj vystúpila. I padli všetkým snobom v hľadisku sánky. Nevedeli sa dotlieskať od nadšenia.

Ja som vystúpenie Lúčnice prvý raz videla, keď ma pozval kamarát horolezec a som šla dosť neochotne, lebo som celú Lúčnicu považovala takto zdiaľky za umelinu. Tiež mi padla sánka. Aj z výkonov súboru, aj z kamaráta horolezca. To vystúpenie bolo krátko pred Vianocami, končilo rurálnymi vianočnými zvykmi a keď som sa na neho úkosom pozrela, normálne mu tiekli slzy od dojatia. Lebo to, čo predviedla Lúčnica, nemalo žiadnu patinu púťového kresťanstva, ale zaťalo kamsi hlbšie - bolo oslavou narodenia dieťaťa, akéhokoľvek, koniec-koncov, a tiež sily života.

Tak čo vlastne majú japonskí Yamato drummers a Lúčnica spoločné? Dokonalosť vydretú disciplínou a tvrdou prácou. U nás tieto výrazy nabrali pejoratívny nádych, lebo šak sú typické pre Nemcov, ktorí - ako vieme, všakáno - sú nacisti, ale netreba mať obavu, pretože z Nemcov sa tieto ich takpovediac typické národné vlastnosti takmer podarilo vytrieskať, čomu napomohla aj povojnová turecká invázia, a preto je všetko v poriadku a netreba sa znepokojovať. Všetko je ako v jednom z dielov Simsonovcov, kde vyhlásili nadvládu "prirodzenosti". Každý nech si robí, čo chce. A keď im potom počas dňa osláv "prirodzenosti" odišlo z areálu ruské koleso plne obsadené deťmi, típek zodpovedný za dotiahnutie skrutiek na kolese len pokrčil ramenami a povedal "Nechcelo sa mi". A bolo.

Lenže zakladateľ, šéf a choreograf Lúčnice prof. Štefan Nosáľ urobil čo? Hneď pri vzniku ansámblu nekompromisne nastavil dva parametre, ktorých sa pol storočia drží. Disciplínu a tvrdú prácu. Hej, je to tyran a despota. Ale má výsledky. Tlieskajú im ľudia po celom svete. Oni proste vidia, že Lúčnica nie je žiadny podvod. Ľudia dokonalosť vnímajú a ocenia.

Aj u Yamato drummers. Pretože dokonalosť stiera kultúrne hranice.  

 Tu je o vystúpení Yamato drummers napísané všetko dôležité, tu je ukážka z vystúpenia a tu je hodnotenie.

Fotografia z vystúpenia Yamato drummers (bubon je odaiko) zo stránky Peacock Theatre.

Súčasťou dokonalosti interpretačnej desiatich yamatovcov sú dokonalé hudobné nástroje. Gigantický taiko z dreva 400-ročného stromu s hlasom bummmm bummmm čo vibruje až v žalúdku, dlhé nagado-daiko, plytké hirado-daiko, veľké tučné odaiko a tiež gongy atarigane, medené bubníky dora, ručné činely tebyouši, ale hralo sa tam aj na šamisen, trojstrunový nástroj s dlhým krkom a na záver, keď yamatovci prihodili nadšenému davu jedno číslo navyše, primiešali do toho aj hru na šinobue, priečnu bambusovú flautu a celé to vyvrcholilo ako dionýzovské oslavy.

Dnes už neplatný plagát je z bratislavskej ulice. Inak, 22. februára budú Yamato drummers v Steel Aréne v Košiciach.