Ema

Posledné dni bolo mizerné počasie, nedalo sa slniť v okne. Čítal som si blogy a našiel výpovede dvoch žien, za ktorými bolo zreteľne vidieť ich osobnosť a nakoniec, lebo to spolu súvisí, aj ich budúcnosť.

Témy boli podobné - odlúčenie od milovanej bytosti (ach jaj), čiže mužov. Nebudem tu vypisovať samozrejmosti o väčšej túžbe žien po vzťahovosti, pretože u obidvoch žien je plus-mínus rovnaká. Zaujal ma spôsob riešenia konkrétnej situácie. Povedzme si to rovno, spôsob extrémne odlišný.

Za prvým, veľmi otvoreným a úprimným vyznaním z frustrácie zo vzdialenosti na dvanásť hodín letu, bola silná stabilizovaná žena vysporiadaná s tým, že nie všetko vychádza podľa jej predstáv. Človek s výrazným distančným uvažovaním - smerom do budúcnosti, schopný brať do úvahy potreby iných. Žena dostatočne sebavedomá na to, aby pripustila, že muž nie je mončičákom s existenciou limitovanou výlučne jej okamžitým chcením. Dala najavo, že odlúčenosť je nepríjemná, v zásade počíta aj s najhoršou alternatívou a nehodlá sa z nej psychicky  zrútiť. Položil som si otázku, aké dôvody by mal ten muž vzdať sa ženy, ktorá svoje prchavé pocity frustrácie berie s nadhľadom a nebráni mu v rozlete ani v dĺžke dvanásť hodín na východ. Malé. Možno žiadne. Za tým textom bola hlboká, pokojná, bytostne ženská múdrosť. Prišlo mi zábavné, že práve jej sa vo virtuálnom svete blogov často ušli pľuvance za všetko, čo si ľudia nastrkali do police stereotypov pod názvom feminizmus.  Táto Maruška, keď sa raz vydá, nebude hysterickým výrobcom rodinného pekla a zrejme ani ďalšou do štatistiky rozvodového konania.

Druhý text, nemenej úprimný a otvorený, som musel predýchať pri otvorenom okne, také dusno z neho zavialo. Ťažká sebastrednosť. Počul som naliehavé Ccc ccc poď sem, ale už aj! a v duchu videl niečo, čo sa mi nikdy nestalo: ako ma ten článok dvíha za kožu za ušami, trasie mnou, hučí do mňa, vydiera.  "Všetko je na péčko, cítim sa mizerne, okamžite nastúp aj s vrúcnou náručou a mojkaj ma!" Lenže on neprišiel. Nemohol alebo nechcel, na tom nezáleží. Bol to extrémne agresívny text formálne dospelého človeka, ktorého psychický vývoj sa zastavil niekde vo veku štyroch rokov, a preto dievčatko rýchlo utekalo za chápavým ocinkom, ktorý potvrdí jej sebacenu, jej ohrdnutú ženskosť. Po tomto vývojovo hlboko predpuberlálnom akte - ocinko nesklamal - nastalo dočasné upokojenie a povrchný pokus o sebareflexiu, ale nie v tichosti, medzi štyrmi stenami, ale okázalo, cez ďalšiu a ďalšiu potrebu komunikácie s mužom, ktorý nekoná podľa jej potrieb a predstáv. Iste, úzkosti a strachy, ktoré so sebou prináša vzťahovosť, pociťuje každá jedna žena, aj tá Maruška, ale toto bola infantilná hystéria, hádzanie sa o zem, vydupávanie si svojho. Prejav silne deštruktívneho konania, manipulatívnej osobnosti, ktorá sa časom bude rafinovane prejavovať v celom prepytujem partnerskom živote. Mocenská prevaha udržiavaná cez slzy a časom aj cez intrigy.

(Malá vsuvka z filmu: hysterka sa vyhráža svojej matke, že spácha samovraždu a malý brat, ktorý práve metelí okolo, pribrzdí - Môžem sa pozerať?)

Ona vlastne na ženu nikdy nedorástla a je mizivá šanca, že sa tak stane. Zostala zurvalým frackom vymáhajúcim si krikom a dupotom od svojho okolia naplnenie svojich slastí. Tu a okamžite. Najsmiešnejšie bolo, ako sa k tejto tragédii unisono ozval diskusný antický chór Ó, máš na to práávo, ó, aké nefalšovane ľudskéé plus kňuky Čo blázniš, veď sa nič nedeje, uf. Len zabetónovávajte ilúzie, virtuálni vrajkamaráti, medvedích služieb nie je nikdy dosť. Len jeden či dvaja zatiahli ako Lisa Simpson v školskej kapele inú, realistickejsiu melódiu a boli za to oprskaní.

On ten típek sa v závere textu nakoniec akože udobril, čo nebudem hormonálne rozoberať a používať výrazy ako pichačka. Ak včas nevycúva, je to jeho problém, nakoniec, o jedného frustráta viac či menej, egál.

Typy ako tá hysterická žena sa s veľkou slávou vydávajú a s veľkým cirkusom rozvádzajú a s veľkou intenzitou nenávidia a podpis mentality takýchto ľudí sa potom cez ich deti posúva ďalej.

O čom som to chcel? Aha, o sebavedomí. Ženská psychika je skonštruovaná tak, že potrebuje od muža potvrdenie svojej sebaceny. Sebavedomým ženám - v inom slova zmysle ako je suknička s vykúkajúcimi nohavičkami a holý pupík - sa ho dostane akosi automaticky, lebo si aj (spravidla, i keď sa občas môžu nestrafiť, chémia je sviňa) vyberajú mužov schopných oceniť, že bázou ich ženskosti je láskavý pokoj a empatia, čo sú atribúty, ktoré nesklamú ani o päťdesiat rokov, lebo časom a skúsenosťami sa len kultivujú.

Ženy, ktorým sebavedomie chýba a za základ ženskosti omylom považujú hysterickú rozorvanosť a nespôsobilosť viesť rozumný dialóg nielen v kritických, ale ani v obyčajných, každodenných situáciách, si budú potvrdenie sebaceny vydupávať násilím. Tiež si na to nájdu vhodné subjekty, aby sa potom s tými trtkami slabošskými rozvádzali a celý život o nich hovorili s kyslým ksichtom. A veď si to v zásade aj zaslúžia, keď na túto hru pristali.

Život nie je sranda a ľudia nie sú rovnakí.